S Adelou Vinczeovou o úspechu, drogách a deficitoch v živote

S Adelou Vinczeovou o úspechu, drogách a deficitoch v živote


Adelu som požiadala o rozhovor, v ktorom budú ústrednou témou drogy. Bez váhania súhlasila (ak sa dá váhanie spoznať v emaile) 
🙂 Rozprávali sme sa online, takže vlastne naraz v jej a mojej kuchyni. Koľkokrát v živote sa stretnete s takýmto zaujímavým človekom a rovno u seba v kuchyni? 🙂 Nielen samotný rozhovor, ale aj celá komunikácia okolo vzniku tohto interview, bola rýchla, vecná a príjemná – presne ako Adela, ako ju poznáme z obrazovky a éteru…

Adela, vy ste objektívne najobľúbenejšia slovenská moderátorka, čo potvrdzujú aj všetky vaše ceny OTO. V čom spočíva tento úspech, z vášho pohľadu? A považujete to subjektívne za úspech?
Je to dôležitá súčasť môjho života, z ktorej mám radosť a možno práve preto to ide akosi „hladko“. Dá sa povedať, že sa mi v tom darí – myslím, že mi to bolo určitým spôsobom dané na toto obdobie života a robí mi to radosť. Myslím si však, že keď sa niekomu v niečom darí, znamená to, že našiel to svoje – niečo, čo s ním ladí – že ide dobrou cestou. A keď to prestane fungovať, zrejme je to signál na zmenu, vybrať si inú cestu. Toto je teda kategória úspechu, ktorá odráža vnútornú autenticitu. Nie je to kategória úspechu, ktorá sa občas u niekoho udeje – že je vlastne úplne mimo podstaty toho človeka a on je úspešný len navonok.

Na vašu adresu sa nešetrí komplimentmi v súvislosti s bystrosťou, pohotovosťou a dôvtipom pri moderovaní. Je to podľa vás vrodená schopnosť alebo je to skôr niečo, čo sa dá jasne definovať a teda naučiť?
Myslím, že týmito hodnoteniami to ľudia občas preháňajú a že táto nálepka mi akosi prischla. Občas mám dojem, že kvôli tomuto je potom aj úplne obyčajná vec, ktorú vyslovím, pre niektorých hneď bystrá a ostrovtipná a dôvtipná. Takže, túto nálepku mám, mohla som dostať aj horšiu, a ešte stále môžem – to sa môže veľmi rýchlo zvrátiť – ale myslím si, že spôsobom, ako to robím ja, by to dokázalo robiť viac ľudí, keby sa tejto profesii venovali. Minule so mnou a s Viktorom moderovala Zuzka Šebová a išlo jej to veľmi dobre. Ja sa ale nesťažujem, a ako hovorím, mohla mi prischnúť aj horšia nálepka. Beriem to ako súčasť, ktorej neprikladám veľkú dôležitosť, hoci som si vedomá niektorých svojich kvalít a nebudem sa teraz okúňať.

A čo sa týka toho, či sa to dá naučiť, alebo či to má človek prirodzene vrodené, neviem – moderovanie je o komunikácii, o vnímaní, o empatii o čítaní priestoru a situácie. Takže je to skôr niečo, čo sa človek učí od malička tým, ako načítava život. Myslím, že nie je možné byť nevnímavý a potom sa to naučiť. A taktiež si myslím, že aj moja vnímavosť sa posúva – kedysi som ju mala v inej miere ako teraz. Takže je to skôr o práci na sebe a to sa potom odrazí na kvalite toho, čo človek robí. Zároveň si myslím, že veľa tréningu mi dalo Fun Rádio, kde som pätnásť rokov denne tri hodiny naživo moderovala a tam sa človek musí naučiť reagovať a musí vedieť v danom čase a mieste povedať niečo, čo nie je úplná nuda.

Prehrávate si niekedy spätne svoje relácie s cieľom zhodnotiť svoj výkon?
Spätne si neprehrávam, ale keď ide v televízii repríza, ktorých sa teraz vysiela veľa, alebo keď ide Chart Show, ktorá sa točí dopredu – vlastne teraz už naživo nerobím nič – tak si to pozriem, neprepnem sa, lebo je fajn aspoň chvíľu sledovať ako to zostrihali a spätne si skontrolovať minimálne, ako som pôsobila. Viem už čítať svoje nálady, viem sa pozrieť, či som pôsobila nepríjemne alebo v pohode, či nepoužívam určité slová ako barličky. Nie je na škodu si občas skontrolovať svoj stav a zlozvyky. Aktuálne mi veľmi pomáha, keď sedím v strižni v Slovenskom rozhlase, kde mám jednu reláciu do mesiaca a chodím ju s kolegami aj strihať. Tam je krásne počuť, ako kladiem slová, ako formulujem myšlienky… a to sa niekedy chytám za hlavu 🙂.

Vám sa ešte naozaj stane, že sa chytáte za hlavu?
🙂 nie nejako sebadeštrukčne. V duchu si hovorím: „To nie je možné… prečo si zas položila pätnásť-minútovú otázku, keď sa to dalo opýtať oveľa jednoduchšie?“ Počujem, že mám tendenciu hodnotiť odpovede, ktoré dostanem, zhŕňať ich, dávať k nim vlastné stanoviská… no mám rôzne zlozvyky.

Je o vás známe, že ekológia je pre vás a vášho manžela dôležitá a snažíte sa žiť čo najšetrnejšie voči životnému prostrediu. Boli ste tak vychovaní alebo na to malo vplyv aj niečo iné?
V prvom rade by som chcela povedať, že nie sme milión percentní, ale o niektoré témy sa zaujímame – alebo minimálne Viktor sa zaujíma – oveľa podrobnejšie a robí o nich osvetu. A v rámci našich možností sa snažíme dosahovať v tomto smere praktické maximum. Je pravda, že eko impulz v našej dvojici som priniesla trochu viac ja a to vďaka výchove. Moja mama mala vždy enviromentálne cítenie – aj v časoch, keď to ešte vôbec nebolo také trendy.

Ako sa to u vás doma prejavovalo?
Myslím, že za socíku, keď som vyrastala, a vôbec aj v začiatkoch 90. rokov, sme v podstate všetci žili trochu ekologickejšie, pretože nebol taký prebytok, a keď nie je prebytok, nie je toľko odpadu. A u nás doma sa veľa vecí využívalo znovu, takže recyklácia alebo upcyklácia fungovali. Naši napríklad vždy dbali na zber dažďovej vody. Udržať dažďovú vodu na pevnine je veľmi dôležité a my si ju vlastne v hektolitroch odvádzame kanalizáciou do mora a narúšame vodný cyklus. Taktiež bolo u nás vždy bežné nejesť veľa mäsa. Mama to skôr ťahala k vegetariánstvu (nie úplnému). Mäso je ale veľkou ekologickou záťažou.

A ako sa to prejavuje u vás doma teraz?
Napríklad v snahe neprepadnúť tomu, že si môžeme kúpiť, čo chceme. Teraz, keď s Viktorom túto možnosť máme, možnosť kúpiť si prakticky čokoľvek – či už oblečenie, elektroniku, hocičo – tak veľmi zvažujeme, či si to kúpime, pretože nechceme tvoriť ďalší odpad. A keď kupujeme veci, tak vedome tak, aby sme podporili nejakú slovenskú produkciu. Radšej si kúpim oblečenie, ktoré je vyrobené na Slovensku, alebo dám niekomu zarobiť, keď mu dám niečo opraviť a tak.

Rozhovor s Adelou Vinczeovou

Myslím, že ste v tomto pre ľudí určitým spôsobom inšpiráciou. Mali ste hneď na začiatku myšlienku, že chcete ostatných inšpirovať k tomuto ekologickému postoju?
Ja som takto fungovala už dlhodobo, ale tým, že nemám sociálne siete, tak som sa skôr snažila dávať priestor ľuďom, ktorí tieto témy zastupujú. Pozývala som ich do rozhlasu alebo do Trochu inak. Nie som v tejto oblasti žiadny odborník, tak som k tomu pristúpila takto. Potom sa ale pridal Viktor a on to rozbehol odbornejšie, alebo informačne podkutejšie, a založil si k týmto témam účet na Instagrame. A to už je jednoznačná inšpirácia, no prvoplánový zámer to nebol. Myslím, že funkčná inšpirácia je vtedy, keď je autentická a autentická je vtedy, keď tak človek naozaj žije. Gándhí asi nemal sociálne siete, ale tým, ako žil a tým, čo robil, bol stopercentnou inšpiráciou. A potom sú ľudia, ktorí vedia nabúchať veľa pekných fotiek na Instagram, ale necítite z toho, že to je naozaj ich život.

Ste súčasťou slovenského showbizového prostredia už veľmi dlho. Sú v týchto kruhoch drogy naozaj na dosah ruky?
Ja mám nulovú skúsenosť s drogami v showbiznise. Väčšina mojich bližších kamarátov zo showbiznisu, ale aj širší okruh, sú v kategórii, kde si myslím, že drogy nefigurujú a minimálne teda mňa nikto nikdy neponúkol. Raz som bola svedkom toho, že niekto si dal v mojej prítomnosti kokaín, to bolo raz v živote. Ale inak si myslím, že sme pravý slovenský showbiznis, kde si ľudia skôr vypijú 🙂, čo tiež samozrejme vnímajme ako drogu. Skôr som sa dostala do kontaktu s drogami u ľudí úplne mimo showbiznisu, ktorí inklinujú k marihuane, alebo si občas dajú kokaín. Vôbec si nemyslím, že drogy sú vec sveta hviezd – je to len tým, že o známych ľuďoch sa píše.

…takže vzniká dojem, že drogy u známych ľudí sú bežná vec…
Nie som odborník, ale myslím si, že je úplne jedno, či je človek známy alebo neznámy. Pointa je rovnaká – človeku chýba láska alebo pocit naplnenia alebo niečo veľmi kľúčové. Zažíva určitý smútok, deficit a myslím, že je jedno, či je to rocková hviezda alebo bežný človek. Dôležité je uvedomiť si, že niečo so mnou nie je v poriadku, alebo že nie som v kategórii šťastný alebo spokojný človek a niektorí ľudia si to dlhodobo neuvedomujú a berú to ako normálnu vec. S týmto deficitom žijú zo dňa na deň a to, že si dajú nejakú drogu alebo niečo, čo im na chvíľku uľaví, ani neberú ako zlyhanie, príde im to normálne – ‚veď treba sa cítiť lepšie‘.

Máte s tým osobnú skúsenosť?
Myslím si, že sa to dá do nejakej miery porovnať s tým, že keď prídem domov vystresovaná a mám všetkého dosť a nie som spokojná s tým, čo sa cez deň udialo – povedzme, že mám taký malý smútok – tak si dám pivo alebo pohár vína a je to kompenzácia cez niečo, čo človeku na chvíľku uľaví. A potom už je len otázka pohľadu, či to berieme ako akt nejakej závislosti alebo neschopnosti si so sebou poradiť bez toho. V porovnaní s niekym, kto to rieši tvrdou drogou, je to v princípe to isté.

Ja som mala to šťastie, že som vyrastala v rodine, kde bolo možné smútky a deficity filtrovať a zdieľať. Veľa z nich vzniká práve preto, že rodičia sú síce prítomní fyzicky, ale možno nie duševne a že dieťa sa cíti samo. Za takýchto okolností sa mu ľahšie otvoria dvere do takýchto svetov.

Komunikovalo sa u vás doma na tému drogy otvorene?
Ja si pamätám, keď som prišla domov prvýkrát nahúlená – to som mala asi osemnásť a moja mama to na mne hneď spoznala. To som sa vtedy prepadla do veľkého sveta paranoje… hovorila som si ‚oni na to prídu, oni na to prídu‘ a moja mama na to, samozrejme, prišla hneď, ako sa mi pozrela do očí. A jej reakcia bola: „Ty si si niečo dala, že?“ A ja som nevládala klamať, tak som jej povedala: „Áno, dala som si marihuanu.“ A ona mi hovorí: „A ako sa cítiš? Lebo ja keď som si na ŠUPke dala toluén, tak som sa cítila ako taká čiarka.“ A tak vlastne začala naša debata o drogách 🙂 a ja som nikdy nemala pocit, že u nás doma bol v tomto smere nejaký tlak. Mala som zrazu slobodu sa rozhodnúť, že ja niečo nechcem, a nie že si to nedám, lebo mi to rodičia zakázali.

Rozhovor s Adelou Vinczeovou

Toto ale predpokladá mať vybudovaný vzťah s rodičom, či nie?
Áno, musím povedať, že tomu predchádzali roky otvorenej komunikácie. Čiže, keby sme nemali takýto vzťah, tak iný prísny, duševne neprítomný a čisto direktívny rodič by to takouto jednou vetou nezmenil. Takže, áno, celé to bolo postavené na dlhodobej dôvere.

Čím sa vašim rodičom darilo budovať túto dôveru?
Vždy ma brali ako parťáka. U nás sa dlho a zaujímavo debatovalo o všetkom. Zaujímali sme sa o seba navzájom. Takže sme sa doma so sestrou vždy cítili byť vypočuté, vnímané a verím, že nás to naučilo aj naopak dávať pozornosť svetu iných ľudí.

Bola to vaša jediná skúsenosť s nelegálnou drogou?
Potom som si ešte niekoľkokrát marihuanu dala a tú skúsenosť by som rozdelila do dvoch kategórií. Jedna bola „stredná škola, žúry, poďme vyskúšať“ – vždy som vedela, že nechcem ďalej, napríklad kokaín som si nikdy v živote nedala a ani nemám takú ambíciu. A potom bolo obdobie, keď som si dala párkrát marihuanu a to si myslím, že bolo obdobie, keď som už nebola veľmi šťastná a že už som riešila nejaký deficit. Ale potom som si včas povedala, že v tomto nechcem žiť, alebo že sa nechcem pohybovať v takýchto nižších energiách a niekam som sa posunula. A už veľmi dlho nemám potrebu si niečo dať.

Ako sa vám podarilo posunúť sa ďalej – máte konkrétny tip, čo by mohol človek v obdobnej situácii urobiť?
Myslím si, že každý má na to svoj čas. Každý dozrieva inak. Najhoršie čo môže okolie robiť, je tlačiť. Hovoriť dookola, aké je ničie správanie zlé, lebo už to málo energie, ktoré človek v danom období má, míňa na obranu proti vonkajšiemu tlaku “dobrých úmyslov“. No a potom individuálne, za seba, je základom prijať sa, aký som. Ale je to veľmi náročné, pretože dnes je všetko nastavené na úspech, výnimočnosť, ciele. Ak je niekto len taký normálny, vyzerá bežne a nevykazuje parametre zázračna, môže sa automaticky – hlavne ak ide o mladého človeka – cítiť   menejcenný. Keď sa k tomu pridá slabé domáce zázemie, ja ťažké si zrazu sadnúť na zadok a povedať si – prijímam sa. Lebo to Adela povedala v rozhovore. No pre začiatok je možno fajn si uvedomiť, že máš hodnotu a že parametre nastavené spoločnosťou sú iluzórne. Je fajn svoje stavy a nálady pozorovať a prijímať. Povedať si ‚No a čo‘. Taký, taká som. Ja si vždy hovorím, že keby som nemala na tomto svete zmysel, tak ma sem Pánbožko nepošle. A to platí pre každého. Mať sa viac v láske.

Bralo sa vtedy vo vašej partii ako samozrejmé, že po marihuane sa skúša kokaín?
V mojom prípade to nikto neanalyzoval a nikto ma nehodnotil. Lenže to sa nedá paušalizovať. Človek, ktorý si seba váži, to vyžaruje a nikto z okolia ho nepresvedčí, aby si drogu dal. Takže ak sa to niekomu deje, myslím ten tlak, aby vyskúšal drogu, a ak sa dotyčný bojí odmietnuť, znamená to, že jeho sebahodnota je nízka. Manipulátor a násilník vždy vycíti obeť. Takže ak rozmotáme toto klbko, dostávame sa zas na začiatok každého jednotlivca. Ako si vážim seba? Kto chcem byť a kým sa chcem obklopovať? Budem sa chcieť ako ovca zapáčiť, alebo pôjdem svojou cestou? Lebo napokon sa aj tak naozaj zapáčia len tí, ktorí sú autentickí a nepodliehajú masovým trendom.

V čase, keď ste chodili na strednú školu, neboli drogy na škole bežne dostupná vec. Ako sa k vám dostávali informácie o drogách alebo drogy samotné?
Ja som chodila na bilingválne gymnázium a môj prvý kontakt s marihuanou vôbec nebol na škole. Bolo to z inej partie s kamarátmi, kde boli aj starší kamaráti a tí boli, treba povedať, z umeleckejšej oblasti – hudobníci, filmári atď., takže to prišlo odtiaľ. Ale na škole vôbec. Ja si vôbec nepamätám, že by sa tým na škole niekto zaoberal. Dokonca si ani nepamätám, že by sme sa išli niekam opiť, že by sme išli von do parku a niečo tam pili, čo samozrejme generácia môjho muža už zažívala a to je rozdiel desať rokov.

Ako ste sa na drogy vtedy pozerali vy?
Je pravda, že my sme vtedy drogy vnímali ako niečo, čo sa týka pár zúfalcov, ktorí si niekde v ruinách starej bytovky niečo pichajú a bol to pre mňa veľmi vzdialený svet, práve preto, že som ich vnímala len takto.

A ako je to dnes?
Tá škála drog je, samozrejme, oveľa širšia – od marihuany, cez kokaín a ďalšie tvrdé drogy. A z môjho pohľadu to začína alkoholom a cigaretami. A možno, možno – neviem – nejaký odborník by mi dal možno za pravdu (netuším, možno teraz poviem veľkú blbosť), ale myslím si, že to začína už v detstve sladkosťami. Pretože sladkosť dáva človeku tiež určitý pocit úľavy, pocit, že teraz mi je lepšie, teraz mi je dobre. Napríklad veľa mojich spolužiakov konzumovalo sladkosti na kilá. Bolo u nich bežné dať si celú čokoládu – človek z toho má pôžitok, pocit typu ‚ach teraz mi je lepšie‘. Myslím, že v tom môžu dôležitú úlohu zohrať aj rodičia – v tom, aké návyky u detí vytvárajú.


Adela v relácii Trochu inak s abstinujúcou alkoholičkou a blogerkou Michaelou Duffkovou

Ako vnímate rozmach drogového problému v spoločenskom kontexte?
Podľa mňa je to tým, že sa zmenila doba, zmenil sa trh, otvorili sa hranice a zrazu prišlo všetko: od dobrých vecí typu sloboda a možnosť výberu až po všetko na druhej miske váh – keď zrazu s toľkým prebytkom nevieme čo. Zároveň rodičia oveľa viac pracujú a, samozrejme, všadeprítomné klasické klišé – ktoré ale platia – že ľudia sa naháňajú za úspechom, statusom. Je oveľa väčšia súťaživosť. Za socíku sme na tom boli všetci zhruba rovnako, súťaživosť nebola až taká téma, každý mal, koľko mal a bol rád, že je. A teraz zrazu môžeme dosahovať úspechy a stále sa hovorí o tom, aby bol každý výnimočný a niekam to dotiahol. A v spoločnosti je taký tlak, že každý (alebo každý druhý) si v tomto absurdnom porovnávaní vlastne pripadá neúspešný, naničhodný, zlyhávajúci… A to môže mať taký vplyv na človeka – a to si myslím, že ide od malička – že ľudia potom hľadajú kompenzácie, kde majú pocit, že tento tlak necítia a že im je fajn. Myslím, že to ide ruka v ruke s tým, ako sme predtým žili v bubline, síce nie úplne reálnej, no nezažívali sme tento tlak. A teraz je to zas, z môjho pohľadu, vyhnané do opačného extrému.

Museli ste niekedy vy čeliť nejakému porovnávaniu alebo tlaku tohto druhu?
Až takéto “školské” porovnávanie som nezažila. Skôr som sa vždy cítila výnimočná, keď som bola mimo tejto kategórie. Čiže toto je možno inšpirácia pre mladých ľudí – keď všetci drogujú, tak buď zaujímavý a nedroguj.

Spmínate si na konkrétnu skúsenosť?
Áno, v škole som často zažívala, že som nezapadala do toho, čo bolo považované za populárne. Či už svojím vzhľadom, alebo tým, že som každý rok bola v inej škole a musela som sa vlastne každý rok dostávať do nového kolektívu. A napríklad, keď sme prišli do Viedne, to bolo už po revolúcii, chodila som dva roky do rakúskej školy. Tam som zrazu mala spolužiakov, ktorí mali všetko značkové, lebo v Rakúsku všetko bolo. A my sme v tom období stavali dom, takže moji rodičia veľa šetrili a ja som nosila o dve čísla väčšie staré oblečenie po sestre. Lenže vďaka tomu, akú sme mali výchovu a ako sme s rodičmi komunikovali, som nikdy som nemala pocit, že si musím niečo dokazovať, že by som mala mať oblečené niečo iné, alebo že by som sa mala navonok prezentovať inak, aby som zapadla do partie. No a vždy som bola v tej partii, nechcem povedať, že lídrom, ale niekde v čele. Prípadne medzi tými, ktorí rozhodovali o tom, že ‚počúvajte, tomuto nerobme zle, veď čo ste sa zbláznili‘ – v pozícii jemného, ale rešpektovaného policajta, ktorého počúvali. Takže človek nemusí robiť to, čo ostatní. Pokiaľ má zo seba pocit, že vie, kto je, a vie, čo je dôležité, a pozná svoju základnú hodnotu – čo je asi ten kľúčový problém – tak to nemusí robiť. A ak tú hodnotu nepozná, je dobré ju začať pozorovať a budovať.

Aké máte pracovné plány? Kde vás najbližšie uvidíme?
Všetky projekty, ktoré boli rozbehnuté a zastavené koronou majú teraz pokračovať. Uvidíme, či nepríde druhá vlna. Čiže Milujem Slovensko, Chart Show, Dvaja na jedného – to je taká špecifická show. Od septembra by sa už malo rozbehnúť aj divadlo s Trochu inak a v Rádiu Slovensko fungujem naďalej. Taktiež som teraz aj vo Fun Rádiu, kde máme so Sajfom spomienkovú reláciu. No a s Viktorom hráme divadlo a to by sa malo tiež od septembra rozbehnúť, to znamená, že tam sa môžeme s niekym stretnúť aj osobne, pretože pôjdeme po Slovensku. No a v lete ideme robiť vedúcich do divadelného tábora Detský Babylon, ktorý je zameraný na sebaspoznávanie cez komunikáciu. Nie je to o tom, aby sa všetci stali hercami, ale skôr aby sa deti nebáli vystupovať, aby sa nebáli postaviť pred ľudí a komunikovať aj s inými.

Ako ste sa dostali k myšlienke robiť vedúcu v takomto tábore?
Do toho ma vtiahol Viktor. On tam vlastne chodil od malička. Potom sa tam stal vedúcim. No a teraz myslím, že už je to štvrtý rok, čo tam pôjdeme ako vedúci.

Ďakujem pekne za ochotu a čas, ktorý ste nám venovala. Za celý tím Slovenska bez drog prajem veľa pohodových relácií, dobrých rozhovorov a inšpirácií a hlavne osobnú vnútornú spokojnosť a šťastie.
Aj ja ďakujem a prajem veľa úspechov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.