Moja cesta zo závislosti - deň po dni...

23.8.2022

Ešte stále sa mi trasú ruky, aj keď píšem tieto riadky. Som alkoholička v strednom veku s ukončeným vysokoškolským vzdelaním a som tá posledná, ktorá si myslela, že sa dopracuje až do tohto štádia. Píšem anonymne, hoci je vysoko pravdepodobné, že ma v týchto riadkoch spozná niekto z bývalej práce alebo z rodiny.

Sedím na gauči s obrovským monoklom pod okom, rozbitou hlavou, opuchnutým čelom a viacerými hematómami po celom tele. Nie, nepamätám si, ako sa to stalo. Vo vyťahaných teplákoch, v mužskom tričku po bývalom, pričom na poschodí mám šatník v hodnote minimálne jedného priemerného auta. Vedľa mňa sa chúli už druhý psík z útulku a veľmi smutne sa pozerá. „Vraj“ mám dobré srdce. „Vraj“ nemám stále pomáhať druhým, ale skúsiť konečne pomôcť aj sebe. Psíka môžem akurát tak vypustiť na záhradu, lebo v tomto daždivom počasí s obrovskými slnečnými okuliarmi na ulicu nemôžem. A pritom všetci susedia o mojej závislosti vedia. Veď záchranka tu bola už toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať. Neskutočne sa hanbím. Nepamätám si, že len pred pár dňami boli pri mne opäť záchranári, nepamätám si, že bola pri mne celá rodina vrátane môjho synovca, ktorý, dúfam, nebude mať z toho zážitku traumu na celý život. Už nemám len diagnózu F19.2, ale pán primár mi „prišil“ ďalšiu a to poruchu psychiky spôsobenú dlhodobým užívaním alkoholu a liekov. Radšej som si klasifikáciu v zmysle WHO ani „negooglila“. Hovorím si, načo je to dobré. Som si plne vedomá svojej choroby, ale stále si neviem odpustiť.

Toto už dávno nie je iba o mne, trápim celú rodinu a úprimne, ostala mi jedna kamarátka. Alkohol a závislosť mi zobrali všetko. Spoločenský status, peniaze, psychické zdravie. Nechali mi naštrbené vzťahy s rodinou a už pomaly ale iste, mi berú aj tú „moju krásu“. Pri písaní týchto riadkov nekontrolovateľne plačem. Zľakla som sa smrti. Už viac nechcem sabotovať svoj život. Veď som ešte taká mladá.

Ako mi primár povedal (a na tie slová nezabudnem): „Už sme tu mali takéto ‚modelky‘ a do roka boli mŕtve. Ak budete pokračovať, skončíte úplne rovnako.“ Sedela som na posteli ako paralyzovaná. Povedal, že ja nezomriem na cirhózu ( všetky výsledky v poriadku), ale sa buď prizabijem úrazom, alebo sa mi zastaví srdce. Mne? Čo som odbehla polmaratón? Áno, mne.

Dodal, že môj vzhľad sa z tohto stavu môže veľmi rýchlo zmeniť a nebudem dlhonohá blondína, ale jednoducho budem vyzerať ako pavúk.

Vlastne som sa na neho urazila. Ako mi to mohol povedať? Ešte pred celou plejádou doktorov?

Teraz sa dívam do zrkadla a nespoznávam sa. Uvedomujem si, že mal absolútnu pravdu. Vyzerám strašne. Modriny odídu, štichy mi vyberú, to je jasné, ale čo tie jazvy na duši?

Ľutovať sa nemá význam, to už som dávno zistila. Plakať zakázané nie je a ani sa nedá potlačiť. Iste, dalo by sa. Stačí predsa zavolať dodávateľovi, že potrebujem Zolpidem a hneď mám „náladu naspäť“. Je priam neuveriteľné, ako rýchlo sa na čiernom trhu dopracujete k liekom. Stálo ma to neskutočné množstvo peňazí, ktoré už, samozrejme, nemám. Mňa už ale tento útek z reality prestal baviť. Na všetky moje prešľapy sa pozerať cez clonu... veď z toho života nič nemám. Dokola bola len práca, drahé dovolenky, luxus v každej oblasti, toxický vzťah,  chvíľa abstinencie, nekontrolovateľné pitie, liečenia (o ktorých nedokážem dnes bližšie písať) a opäť dokola. Povedzme, že takto aktívne fungujem 4 roky. Ale môj problém s alkoholom a liekmi vznikol bezpochyby skôr.

Dnes ráno som vstala, síce vďačná, že som triezva, ale so strašnými úzkosťami. Zapla som počítač a začala som googliť: „ako úspešne prekonať závislosť“, „ľudia, ktorí prekonali závislosť“, „závislosť“, „ako prekonať prvé dni abstinencie“, dokonca som sa dopracovala k najnepodstatnejšiemu vyhľadávaniu „kedy vám zmizne monokel.“

Nenašla som nič, čo by som nevedela.  Ale našla som stránku SLOVENSKO BEZ DROG. A tak som sa pokúsila sem napísať. Odpovedali mi a som vďačná. Pri písaní sa mi mierne „uľavuje“. Nie nadarmo na liečeniach píšete povinne denníky.

Všetky knihy o závislosti, ktoré sú na trhu, mám nakúpené a starostlivo uložené v knižnici. Neviem načo stále „googlim“ a myslím si, že „nájdem niečo nové“. Všetko mi bolo miliónkrát povedané, absťáky mám tisíckrát prekonané. Vedľa mňa leží kniha od Jacka Londona „Majster alkohol“ a zvýrazňovač. Je tam už v úvode jedna veľmi pekná veta, ktorú mám zvýraznenú. MAJSTER ALKOHOL vedie k smrti. Sebevražda, rýchla alebo pomalá, náhla smrť alebo postupné vyprchávanie života, je cena, ktorú si MAJSTER ALKOHOL vymáha.

Presne tak. Jedného dňa platíš pekne mastnú daň. Aj s úrokmi.

Ráno som volala s ocinom. V podstate je jediný z rodiny, ktorý je ochotný mi dvíhať telefón. Prosila som ho, aby kvôli mne nerušili dovolenku. To by už bolo štvrtý rok po sebe. Majú svoj vek, ja to už nemôžem dopustiť. Musím zabojovať.

Matne sa mi vracajú spomienky z tých pár dní dozadu. Ráno bola tak krvavá posteľ, že mi musela celú noc krvácať hlava, ktorú mam rozbitú na troch miestach. Vyzeralo to ako, by ma niekto v noci prepadol a poriadne zmlátil. Tie blonďavé vlasy som mala tak zlepené krvou, že ešte teraz to neviem poriadne zmyť. Neskutočne ma bolí hlava a potím sa. Zas som schudla, váha mi ráno ukázala 50 kg a to pri výške 168 cm nie je bohviečo. Vybrala som z mrazáku mäso, ale pochybujem, že s ním budem niečo robiť. Chvíľami vychádzam na terasu a modlím sa, aby som nedostala ďalší epileptický záchvat (podrobnejšie snáď inokedy). To sa mi žiaľ prihodilo pri rýchlom vysadení alkoholu a liekov, keď som sa na seba extrémne nahnevala. O tom, čo môže nasledovať, som nevedela nič. Skončila som štyri dni  na JIS, kde som bola dôkladne monitorovaná. Ako mi vtedy moja obetavá sestra povedala: „Dúfam, že týmto máš dostatočne zdvihnutý varovný prst“.

Nemala. Písal sa rok 2018. Od vtedy sa začal kolotoč mojich liečení, zastavení ťahov a výpovedí z práce.

Chcem žiť. Dnes už nevládzem písať, nevidím na monitor cez slzy.

24.8.2022

Noc bola príšerná. Ale to sa dalo čakať. Podľa mojich smart hodiniek som mala veľmi krátky a plytký spánok. Na striedačku som sa neskutočne potila a mala zimnicu. Okolo polnoci som si musela prezliecť pyžamo. Mala som pocit, že ho môžem žmýkať. Prehadzovala som sa po celej posteli, je veľmi zložité nájsť polohu, aby som necítila bolesť na hlave. Nedala som si ani Ibalgin. Ale som ďalší deň triezva a bez liekov.

Zobudila som sa opäť do veľmi hmlistého a pravdepodobne o chvíľu aj daždivého počasia. Pohľad do zrkadla bol príšerný. Opuch ustupuje, monokel mení farbu a gravitáciou sa posúva a rozlieva na líce. To už ani okuliare nezakryjú. Zostupujem pomaly po tých schodoch, ktoré tak neznášam a stláčam zahrievanie kávovaru. Psíka mám v tesnom závese. Nasypem mu granule a otváram terasu. Snažím sa nadýchať sa čerstvého vzduchu a spraviť pár drepov. Dnes má prísť za mnou ocino a priniesť mi jedlo. Pre istotu som sa nevážila, keďže posledné dni som tomu jedlu veľa nedala. Musím to do seba natlačiť aj nasilu.  

Sama sa čudujem, ale rozhodnem sa ísť so psíkom von. V dolnej kúpeľni sa pokúšam make-upom zakryť tie modriny na tvári, ale je to takmer nemožné. Po chvíli to vzdávam. Nasadzujem si veľké slúchadlá a šiltovku zarežem hlboko do čela. Budem opäť veľmi nenápadná, hovorím si sama pre seba. Ako na truc vychádza autom sused z garáže a s neskrývaným údivom ma pozdraví. Čo už. Nič na aktuálnom stave nezmením. Slušne ho odzdravím a neistým krokom sa vydám smerom do lesa. Musím sa skutočne veľmi premáhať. V slúchadlách už nepočúvam Michaela Jacksona a Whitney Houston, na ktorých som vyrastala. Na Youtube som si dala do vyhľadávača „motivačné videá“. Jedno ma neskutočne zaskočilo. V dobrom slova zmysle. Oľutovala som, že som si nedala aj do hmly okuliare. Snažím sa potláčať slzy.

„ Keď nemôžeš, tak pridaj. Keď sa zbavíme vlastného strachu, zbavíme tým strachu aj ostatných. Všetko, čo si dokážete predstaviť, je skutočné. Never, keď  Ti niekto hovorí, že to nezvládneš. Keď máš sen, musíš ho uskutočniť. Keď niekto prehrá, bude Ti hovoriť, že prehráš aj Ty. Keď niečo chceš, bež za tým. Bodka. Prišiel čas ukázať, že máš srdce. Že nie si len tak niekto. Že máš cenu. Že dokážeš  niečo výnimočné. Niečo, čo zvládneš iba Ty. Chceš prijať výzvu, ktorá je pred Tebou? Tak bež. Nechoď naspäť, tam už si bol.“

Plač neustojím. Ale kašlem na to. Po dvoch kilometroch sa mi podarí vrátiť domov. Som kompletne spotená. Dávam si sprchu a začínam písať. Mierne mi tŕpnu končatiny, ale to sa dalo čakať. Medzitým zdvíham mobil, volá mi ocino. Celú noc nespal a opäť chce zrušiť dovolenku. Prosím ho, aby to nerobil. Príde okolo obeda, ako sľúbil. Budem sa modliť, aby ho môj vzhľad neodradil. S vypätím všetkých síl povysávam spodné poschodie a naložím umývačku. Viac nie som schopná.

Včera som chcela písať o mojej prvej liečbe a čo jej predchádzalo. Svoju závislosť, resp. v tej dobe „že mám problém“, som si uvedomila v jedno letné víkendové ráno, keď som bola so sestrou dohodnutá, že sa ideme kúpať s jej 3-mesačným synom do Rakúska. Dohodli sme sa deň predtým. Pamätám si, že som prišla z práce a po ťažkom dni som si kúpila v potravinách „radšej“ dve fľaše vína. Mala som veľmi slušné manažérske miesto. Obe fľaše som však vypila v ten večer. Ráno som sa snažila tváriť úplne v pohode a tešila som sa na malého. Myslíte, že to na mne sestra nevidela? Išli sme mojím veľkým autom. Ten deň bol strašný. Prvýkrát som pocítila silné abstinenčné príznaky. Kombinácia týchto príznakov a neskutočného tepla vo mne vyvolávala pocit, že sa zbláznim. Mala som strach zobrať si malého na ruky, aby mi nespadol. Doteraz mi z toho behá mráz po chrbte.

V tú dobu už som navštevovala súkromné sanatórium zamerané na závislosť, ale úprimne jediný dôvod prečo som ho navštevovala, bol dostať recept na Zolpinox a Frontin. Zolpinox patrí do skupiny hypnotík a Frontin do skupiny benzodiazepínov. Obe reagujú na tie isté receptory ako alkohol, na GABA receptory, ktoré nám v mozgu vytvárajú tzv. centrum slasti, odmeny. Akurát v tej malej tabletke nemáte etanol. Cestou naspäť som sestru uprosila, aby sme sa tam zastavili. Myslím, že vtedy už tušila, že mám problém aj s  liekmi. Recept som dostala a už len z toho pocitu, že ho držím v ruke, mi abstinenčné príznaky oslabli. Hneď ako som za sebou zabuchla dvere na dome, zapila som (našťastie toho času ešte vodou)  naraz tri tabletky. Uľavilo sa mi veľmi rýchlo. Liekmi som kompenzovala pitie. Vždy bolo pre mňa prijateľnejšie dať si bielu tabletku ako fľašu vína. To som ale ani náhodou netušila, aké peklo ma bude čakať pri vysádzaní týchto liekov. Problematika závislosti na liekoch je v dnešnej dobe neskutočne podceňovaná. Predpíše Vám ich prakticky akýkoľvek lekár a ako som písala včera, čierny trh tu bol, je a stále bude. A jeho dielom sú neskutočne smutné osudy ľudí, ktorí s liekmi zápasia celý život a ráno bez tabletky nevedia vstať z postele. Zbaviť sa ich je z mojej skúsenosti oveľa väčšie utrpenie ako vzdať sa alkoholu (ako som sa zbavila benzodiazepínov, nie hypnotík, Vám rada napíšem inokedy).

Na druhý deň bola u mňa nastúpená celá rodina. Všetci sme si sadli v obývačke na gauč, vtedy sa ešte moji dvaja útulkáči uvelebili vedľa mňa a začal sa veľmi nepríjemný rozhovor. Ocino, ktorý abstinuje 30 rokov, začal úvodnými slovami „ Myslíme si ako rodina, že máš problém s pitím a mala by si absolvovať liečbu.“ Zalial ma pot. Sestra sa pridala, že si myslí, že aj s liekmi. Bolo som pri tomto rozhovore absolútne triezva, ale „sfetovaná“. Takže som súhlasila, ale okamžite som si kládla podmienky. Musí to byť anonymné, musí to byť mimo Slovenska, nikto sa to nesmie dozvedieť atď.  Rodina súhlasila. Čo im iné ostávalo. Sestra mi našla súkromné sanatórium blízko Prahy. Jeden týždeň stál tisíc eur. Hotelové zariadenie s bazénom, denné skupinové a individuálne poradenstvá, no jednoducho ďalšia dovolenka na programe dňa. Odpísali mi v podstate okamžite. Vedeli ma prijať do pár dní. Rezervovala som si mesiac. V práci som dala výpoveď. Ale dnes som presvedčená o tom, že som ich s výpoveďou iba o pár dní predbehla. Pri predĺžení zmluvy sa ma zamestnávateľ opýtal, o koľko chcem zvýšiť plat. Sedeli sme v luxusnej reštaurácii na obede. Iba som sa usmiala a povedala, že nechcem zvýšiť plat, ale chcem päť dní dovolenky naviac. Bola som jediná vo firme, ktorej bolo toto odklepnuté. Časom som vynechávala piatky aj pondelky aby som sa dala dokopy. Nečakane som ohlasovala dovolenky, keď som si opitá kúpila v noci letenku na Bali alebo na Maledivy, s odletom na druhý deň. A takýchto excesov som, samozrejme, firme narobila oveľa viac. Dodnes beriem túto výpoveď ako absolútne osobné zlyhanie a zradu voči firme. Možno si raz tieto riadky prečítajú, odpustia mi a pochopia...

Na „liečbu“ ma viezli rodičia. Auto som nechala zaparkované doma. Rozhodne som sa necítila na šoférovanie 400 km dlhej trasy. Prijal ma okamžite starší pán, alkoholik, ktorý toto zariadenie viedol. Hotel bol strašný. Izba bola napáchnutá cigaretami, čo mne ako nefajčiarovi dvíhalo žalúdok. Neskôr som sa dozvedela, že je to bývalý „bordel“. Áno, denne boli terapie, absolútne nezáživné, ktoré mi nič nedali. Najviac mi dala komunita ľudí, ktorá sa tam v tú dobu stretla a bola kapacitne obmedzená na deväť ľudí. Do noci sme sa rozprávali o závislosti, každý deň sme spolu športovali, chodili na bike, plávali, všetci sme spolu veľmi držali . Zariadenie sa nezamykalo. Hocikedy sme mohli vyraziť do mesta a opiť sa pod obraz boží. Nikto to za celú dobu môjho pobytu neurobil. Boli sme veľmi silná zostava. Mali sme tam úspešného chirurga, podnikateľov, manažérov, horšie auto ako mercedes pred tým zatuchnutým hotelom ani neparkovalo.

Hneď po príchode som dostala do ruky krabičku diazepemu a bolo vybavené. V podstate tam všetci fungovali na liekoch, takže to dnes ani liečbou nemôžem nazvať. V polke môjho pobytu som si kúpila letenku a vrátila sa na pár pohovorov do Bratislavy. Späť na liečbu som sa rútila už svojím autom. Pár dní pred odchodom ma prišla podporiť jedna z mojich najlepších priateliek, o ktorú som žiaľ prišla. Urobili sme si rýchly výlet do Karlových Varov, kde som pocítila silný craving (túžbu si vypiť). Bolo leto a všetci na terasách pili prosecco a usmievali sa. Ja som bola neskutočne nervózna z návratu domov a iba som im ten blažený pocit ticho závidela. Bol to jeden z najhorších nápadov, aký som kedy uskutočnila. Dnes by som sa tomuto riziku už nikdy nevystavila.

Cesta do Bratislavy bola neskutočne skľučujúca. Každým kilometrom bližšie k hlavnému mestu, mi viac beleli hánky na rukách, tak tuho som zvierala volant. Vedela som, že to nedám. Kamarátka sa ma snažila ukľudniť, ale nemala ani potuchy, čo je závislosť a v akom som už vtedy bola štádiu. Samozrejme, že to časom zistila a moje alkoholické správanie ďalej nechcela znášať. Na jej obranu však musím povedať, že sa mi mnohokrát za tie roky snažila pomôcť. Ale ja som chcela piť. Vôbec som nebola pripravená prestať. 

Napila som sa ešte v ten večer....

25.8.2022

Najlepšie sa mi píše ráno. Preto pravdepodobne budem niekedy dopisovať včerajší deň. Ale myslím si, že dátum nie je taký dôležitý ako obsah.

Dni mám veľmi stereotypné. Vstávam prakticky v rovnakú hodinu, pred 6.00 hod. a darí sa mi zaspať niekedy aj pred 22.00 hod. Samozrejme, že som v noci hore. Prehadzujem sa, potím sa, prezliekam sa, mám neskutočne živé sny o minulosti, ktorú nemám spracovanú... v tomto sa zatiaľ nič nezmenilo. Spánok bol ale dnes o niečo kvalitnejší. Rany sa pomaly hoja, pretože ma začína svrbieť aj oko aj rany na hlave. Ako laik si teda myslím, že sa hoja. Na pohľad je to stále veľmi zlé. Z jednej strany sa mi zdá, že sa začínam na seba podobať, z tej druhej je ten opuch stále vidieť. Váha ukazuje rovnako. Zatiaľ som sa k „pavúkovi“ našťastie nedopracovala.

Odhodlala som sa ráno krajšie obliecť😊, dala som si jednu z tých lepších teplákových súprav, bez šiltovky, zato s najväčšími slnečnými okuliarmi, aké doma mám, a vyrazila som so psíkom von. Budem ho volať Psík, lebo som mu v opitosti dala veľmi bizarné meno. Respektíve v útulku mal meno už dané, ale nepáčilo sa mi. A moja opitá hlava vždy vymyslela nejakú hlúposť. Našťastie sa dá to meno aj skrátiť, takže až taká pohroma sa v tejto oblasti nekonala.

Vonku stretávam nie jedného suseda, ale rovno piatich psíčkarov. Zišla som totiž medzi paneláky. Niektorých poznám z videnia, jedného som videla prvýkrát. Na ušiach mám pre istotu veľké slúchadlá, ale tento krát iba z dôvodu, aby sa mi radšej nikto neprihovoril. Nezabralo. Jeden sa ma opýtal, či je to pes alebo fenka a zostal mierne zaskočený, keď som povedala, že pes. Opýtal sa ma, prečo ma ružový obojok. Neodradili ho ani veľké slúchadlá a tak som si ich zo slušnosti dala dole. Pokúsila som sa o chabý úsmev, ale skôr som bola trápna a veru nechcelo sa mi do tejto spoločenskej konverzácie s monoklami o 6.30 hod. ráno.  Nič lepšie, ako: „Veď aj muži nosia ružovú,“ mi nenapadlo. Obidvaja sme sa hlúpo uškrnuli, zagúľala som nad sebou očami a každý sa pobral radšej opačným smerom. No, to som skrátka ja. Mám pocit, že čím som triezvejšia, tým som trápnejšia :)

Po 5 kilometroch sa mierne zadýchaná, zato poriadne spotená, vraciam domov. Prvé kroky mieria do sprchy. 

Prezlečiem sa, naplním práčku a schádzam dole do pracovne. Zapínam laptop a s nedopitou kávou sa snažím zosmoliť tieto riadky. Chvíľami sa pozriem z okna na časť záhrady, ktorú sa mi včera, napočudovanie, podarilo dokosiť. Priam heroický výkon. Niekedy sa len tak tupo pozerám na neurčitý bod a zamyslím sa nad životom. Čo bude ďalej. Čo budem robiť. Odpustia mi všetci, ktorých  som v opitosti dourážala? Ach, hej. Minulosť nezmením. Rozmýšľam, ako mnohí alkoholici hovoria, že ich táto skutočnosť posilnila. Ja to o sebe zatiaľ vôbec povedať nemôžem. Pocit hanby ostane u mňa navždy. Psík mi leží pri nohách. Vlastne chodí so mnou aj na záchod, to už skrátka bude tak😊.

Včera prišiel ocino presne v čase, ako sľúbil. Aj keď som si myslela, že bude pršať, vyšlo slnko a tak som sa odhodlala aspoň na to spomínané kosenie pred domom. Ani som si ho nevšimla, ako prichádza autom pred bránu. Neviem, kto sa koho viac zľakol. Vystúpil z auta, pozrel sa na mňa, dosť sa pritom „zašklebil“ a povedal: „Nemáš to také zlé. Myslel som, že to bude horšie.“ No, v tejto chvíli bola pre mňa oveľa smerodajnejší jeho výraz, ako obsah viet. Kosenie som prerušila a sadli sme si nachvíľu v obývačke. Povedala som mu, že sa mi podarilo spojiť s AA klubom a v pondelok pôjdem prvýkrát na čisto ženské stretnutie. Momentálne sa necítim na to, aby som išla medzi mužov. Verím, že dovtedy sa moja tvár nejako zrovná, keďže stretnutie bude v centre mesta. Vlastne som mu to hovorila s veľkým nadšením, lebo včera keď som volala s kontaktnou osobou z AA klubu, volajme ju Janka, bola ku mne nesmierne milá a ústretová. Také niečo som už dlho nezažila. „Že sa na mňa veľmi tešia“. A vlastne, neskutočne ma povzbudila v abstinencii, tak ako ma povzbudzujú denne v redakcii SLOVENSKO BEZ DROG. 

Ocino sa veľmi potešil, že pôjdem. Raz týždenne je málo, ale ja niečo ešte vymyslím, ako sa poznám.

Oči mi zbehli na parapet. Posledná lekárska správa z hospitalizácie. Zásadne som ich prestala otvárať. Iba ma viac deptali. A väčšinou sa aj tak opakovali. „.....privolaná RZP, pacientka sa dusila... následná hospitalizácia... ukončené VŠ vzdelanie, žije sama so psom, abúzus návykových látok... nadpriemerné IQ, extrémne sebakritická, náročná na seba a okolie, manipulatívna...“  Áno, ťažko sa to číta. Koniec správy tvorili moje diagnózy podľa WHO a veľkým tučným písmom: prísny zákaz užívania alkoholických nápojov a BZD s tromi výkričníkmi. Tak a je to. Neklepem sa. Neplačem. Čelím realite. Zamýšľam sa, či som manipulatívna resp., či sú alkoholici vo všeobecnosti manipulatívni. Neviem, ako to ošetrujúci lekár myslel. To, že alkoholici klamú z dôvodu, aby sa napili, je vo všeobecnosti známe. Či aj tá manipulatívnosť je myslená vo všeobecnosti. Nad tým môžem polemizovať do nekonečna.

Pijem veľa vody, magnézia, ktoré mi doniesol jeden z mojich najlepších priateľov z poslednej liečby. Plánujem sa mu ozvať a opäť sa poďakovať, lebo na každom fronte som sa odmlčala.

Včera som dočítala knihu od Jacka Londona Majster alkohol a už som vybrala ďalšiu z knižnice Stilnox, detox a iné katastrofy. Už som ju čítala, ale mám pocit, že v tejto oblasti skutočne platí „Opakovanie, je matka múdrosti“.

Dnes mám odvahu vrátiť sa k môjmu epileptickému záchvatu. Rok 2019. Asi rok po „liečbe“ za hranicami. Po niekoľko dňovom ťahu, skutočne si nespomínam koľko dní vkuse som dokázala piť. Tieto informácie mám väčšinou sprostredkovane od rodiny. Ale päť dní to bolo určite. Potom už moje telo začínalo štrajkovať. A teraz si zaštrajkovalo vo veľkom štýle. 

Celú noc som nespala. Deň predtým som prerušila svojvoľne „ťah“ a spláchla všetky BZD (lieky) do záchoda. S relatívne dobrým pocitom, ako som to „zvládla“ som sa uložila na spánok. Nespala som do rána. Bolo to nemožné. Iba mi mykalo zrenicami a stále som sa dívala do stropu. Oči absolútne nešli zavrieť. Nechápala som, čo sa deje. Vôbec to nebol klasický absťák, aký som poznala. Akoby na mňa liezlo niečo divné. Celú noc som doslova skučala a škriabala omietky. Nič podobné som nikdy predtým nezažila. Ráno som mala ísť s autom do servisu, našťastie iba kilometer od domu, lebo mi opäť prasklo čelné sklo, keď som išla z Tatier. Otec obetavo po naliehavom telefonáte prišiel a išli sme do servisu spolu. 

Keď som prišla do servisu, papiere už boli pripravené. Bola som neuveriteľne nervózna a nekontrolovateľne sa mi  triasli ruky. Pán, ktorý mi mal čelné sklo meniť, na mňa fakt „civel“. Podal mi asi desať A4! Vedela som, že v tejto chvíli ich nebudem schopná vyplniť a vôbec trafiť sa do tých úzkych riadkov. Bolo mi príšerne zle, stále som nevedela identifikovať, čo sa to deje s mojím telom. Keď som videla tú hordu papierov na vyplnenie, myslela som, že odídem aj s prasknutým sklom naspäť domov. Cestou do servisu som rozmýšľala nad tým, či sa budem vedieť vôbec podpísať na každý lajster rovnako. Fakt, že mám vypisovať desať A4 ma úplne paralyzoval. Trvalo mi to asi pol hodinu a dodnes som presvedčená o tom, že v poisťovni mali určite problém prečítať aj ŠPZ-ku, nie to ešte VIN kód.

Otec ma v to ráno odviezol domov so slovami „nech sa poriadne vyspím“ a odišiel za maminou. Zavolala som sestre, ktorá bývala neďaleko mňa, že mi nie je dobre a že to nie sú abstinenčné príznaky. „A čo iné by to prosím ťa mohlo byť?“ opýtala sa ma. V tej chvíli som naozaj začala rozmýšľať o tom, čo mi hovorili na liečbe a čo som mala o alkoholizme načítané. Abstinenčné príznaky, stukovatenie pečene, cirhóza pečene, epileptické záchvaty až po delírium tremens. 

Sestra mi odporučila šport. Vždy som na ňu dala a dnes viem s určitosťou povedať, že na konci dňa to nebol zlý nápad, pretože sériu záchvatov som tak vyvolala skôr, ako by sa pravdepodobne dostavili. Prešla som na bicykli až do Petržalky. Začalo sa to prikrádať už na hrádzi. Nevedela som sa dívať pred seba. Zrak mi jednoducho tlačilo smerom nahor a do pravého horného rohu. Už sa to nedalo udržať. Spadla som z bicykla. Rýchlo som vytočila ocina, že musíme ísť na pohotovosť. A v tej chvíli sa to rozbehlo naplno. Ani neviem, ako ma našiel. Naložil rýchlo bicykel a plnou rýchlosťou ma viezol na Kramáre. Už som plakala. Kvílila. Točila sa. Dokola to isté. Ocino si myslel, že mám pricviknutý nerv na chrbte. Vedela som, že to bude niečo iné. 

Po príchode na Kramáre som už na chodbe predvádzala „zostavu z treťotriednej súťaže svojvoľného štýlu v tanci“.

Otočka okolo vlastnej osi. Chvíľa koncentrácie pred seba. Otočka. Pauza päť sekúnd. Otočka. Pauza päť sekúnd. Hlava extrémne vykrútená vpravo nahor.

V tej chvíli podľa mňa nebolo človeka na pohotovosti, ktorí by nemal otvorené ústa.

Zobrali ma okamžite. Neurologička bola pri mne prakticky okamžite. „M“ na vás si pamätám. Povedala mi pokojným hlasom. Ležala som už na posteli a tuho zvierala trubky od kúrenia. Hlavu som mala vykrútenú a nedokázala som sa na doktorku pozrieť, aby som zistila, či ju poznám aj ja. Slzy mi tiekli potokom na krk. „Boli ste tu už raz v dezolátnom stave s vašou sestrou“. No zbohom. Už nebude nemocnica, kde by si ma nepamätali. 

Pípla mi sms od sestry. Neviem, ako sa mi podarilo vtedy zaostriť na mobil. To slovo som mala asi trojmo. „Epilepsia“. Sestra – majster v googlení. Pani doktorka povedala následne to isté. Máte nekontrolovateľné epileptické záchvaty z pravej prednej hemisfére. Jej hlas už vôbec nebol pokojný. Kvílila som stále dokola, potrebovala som sa točiť. Tak mi rozkazoval mozog. Doktorka sa ma opýtala, ako dlho to trvá. V rýchlosti som povedala, že od včerajšieho večera. Už si pamätám... iba šum v pozadí a ako na niekoho kričí „Rýchlo, už má úplne vyčerpaný mozog!“ Aj teraz, keď to píšem, plačem. Vedela som, že bude ťažké to opísať.

Do žily mi intravenózne prúdil apaurin, ako som sa neskôr v správe dočítala, na „šupu“ 60 mg.

Následne som okamžite prifixovaná a spútaná, aby som sa netočila, absolvovala MR mozgu. Prišlo mi to nekonečné. Otočky nachvíľu ustali. Apaurin ma nachvíľu odrovnal. Na JIS som strávila štyri dni. Lieky mi trafili, užívala som ich poctivo dva roky, tak ako mi bolo neurologičkou nariadené. MR, CT, EEG – čisté. Tak pre niečo tu ešte zrejme som. To vie pravdepodobne len „ten hore“.

Po štyroch dňoch som vyšla s napráskanou Billa taškou z nemocnice. Ocino sedel na lavičke. „Odíďme odtiaľto, prosím.“

Viac som nepovedala.

26.8.2022

Pre závislého sú prvé dni skutočne o obrovskej sebadisciplíne. Ráno sa mi strašne nechcelo so Psíkom von. Ale premohla som sa. Včera večer mi pomohla hudba, mala som dobrú náladu. Dokonca som tancovala na terase niečo ako moonwalk alebo aerobic na pesničku od Justin Timberlake „Can‘t stop the feeling“, a ja som ten pocit nevedela zastaviť. Pravdepodobne by ma môj psychiater poslal po tomto „vystúpení“ naspäť na Mickiewiczovu. Keď si predstavím, že niečo podobné som predvádzala na firemnom večierku napráskaná kačicou a potužená pár pohármi vína, ide ma poraziť. 

Dnes som to s hudbou ráno skúsila opäť. Nezabralo. Kráčala som celkom svižným krokom popri ceste. Míňam autobusovú zastávku, ktorá je plná ľudí ponáhľajúcich sa do práce. Nachvíľu sa na nich zahľadím. Nikto nevyzeral nadšene. Nikto sa neusmieval. Niektorí sa len tak pozerali do neznáma, iní vyzerali celkom frekventovaný autobus. Prechádzam okolo školského ihriska, kde krúži dokola pár bežcov. Klobúk dole, viacerí mali nadváhu a ja som sa zamyslela, koľko úsilia musia aj títo ľudia vynaložiť, aby proces chudnutia ustáli. Myslím si, že v závislosti na jedle a v závislosti na návykových látkach nebude veľký rozdiel. Rozmýšľam, prečo nevybehnú hore do lesa, ale trápia sa na antuke dokola ako škrečok na kolese. Ale... každý preferuje niečo iné. Mám chuť sa rozbehnúť tiež, ale ešte je skoro. A to len pred 2 mesiacmi som mala bežecké tempo, za aké by sa nehanbil ani lepší bežec. Nič netreba uponáhľať, to som už dávno zistila. Všetko má svoj čas a miesto.

Možno si niekto povie, tá si tu vylieva srdce, čo nechodí na psychoterapie. Nachodila som sa ich toľko, asi ako mám počet podpätkov v skrini na topánky. Čiže veľa. Jedni nado mnou zlomili palicu, iní si ma prehadzovali ako horúci zemiak, ďalší ma posielali na Hraničnú, že na toto nie sú odborníci. Dokola si len písali a písali a písali a robili poznámky z môjho nekonečného rozprávania. A ja som dokola rozprávala a rozprávala. Chvíľami fňukala. To je všetko. A nezabudnúť zaplatiť 70 eur. Bývalý ma doslova za vlasy dotiahol snáď k najlepšej psychoterapeutke, aká tu je. Obetavo pri mne sedel v čakárni, kým ma prijala. „Sama lieky nevysadíte. Potrebujete ísť na detox a byť pod dohľadom. Beriete toho kvantum. Pôjdete teraz psychiatričke a porozprávate sa s ňou.“ Detox? Zas? Kvôli liekom?Keby som vedela, že ma opäť pošlú k ďalšej psychiatričke na ten istý rozhovor po miliónty krát, nikam s ním nejdem. S nevôľou som to absolvovala. Odporučila mi detox na Antolskej a následnú hospitalizáciu u nich v centre. Tak to si dám detox doma sama. 

Večer mi volal bývalý, že s ňou hovoril... že som na tom zle... že beriem extrémne množstvo liekov a sama to nedám... že moje telo skolabuje. „Skolabuje?“ veľmi ma to rozčúlilo: „Ako môžete rozoberať môj zdravotný stav vy dvaja len tak bezo mňa??“ kričala som po ňom. „Chcem ti dobre. Počúvni, prosím ťa, aspoň raz v živote odborníkov. Povedala, že aj keď si sa rozhodla, že to vysadíš sama, že aj tak tam skončíš.“ Bola som strašne naštvaná. Čo si to dovoľujú? Volala som rozčúlená otcovi, že veď abstinujem už tak dlho od alkoholu a zas ma chce niekto posielať do nemocnice. Otec sa ma snažil upokojiť, ale v podstate mi povedal to isté. V tej dobe mi lieky už dávkoval. Všetky, ktoré mi ostali, som mu poslušne odovzdala. Taká bola dohoda. Každý deň som sa pre určité množstvo musela zastaviť u nich na opačnom konci Bratislavy. Nadišiel však deň keď som dávku nedokázala znížiť a už som zvýšila hlas aj na otca, aby mi dal o dva lieky viac. Nesúhlasil. 

Nikdy som si nemyslela, že vysadiť BZD bude také bolestivé. Ale ono to bolí doslova! Aj ja som si hovorila, že veď liek, od slova liečiť, to predsa nemôže byť také ťažké. Po desiatich dňoch som bola na udržiavacej dávke 4,5 mg Frontin (alprazolam) za deň, 40 mg Zolpidem ráno a 40 mg Zolpidem večer. A to teraz píšem o dávke, ktorá bola rapídne znížená. Toleranciu na liek si človek vytvorí neskutočne rýchlo. Keď spätne lovím v pamäti, ani nie za mesiac. Dávky som potrebovala zvyšovať. Nestačilo mi už to, čo som brala na začiatku. A na úvod som ich aj ja brala v norme. Nie nadarmo sa všade píše, že dlhšie ako tri týždne v žiadnom prípade.

A opäť som začala googliť. „ako vysadiť BZD“, „ľudia závislí od BZD“, „závislosť od liekov“, „abstinenčné príznaky z vysadenie BZD“ a dokola. Minimum informácií. Dokopy žiadne. Možno jedna spoveď závislého od liekov, ktorý strávil dvanásť týždňov na psychiatrii. Bože môj.  Dopracovala som sa až k nejakej anglickej štúdií, ktorú som si prečítala. Oblial ma studený pot. Skutočne tam bol spomínaný kolaps organizmu. Moja dávka bola zaradená už do skupiny, keď hrozí „veľký abstinenčný syndróm“, ktorý môže viesť až ku kóme. Neskutočne som sa vyľakala. Spotená som zavolala otcovi, že to musíme znižovať a zbaviť sa toho, lebo aj tie lieky mi dochádzali a ja už som si ich nemala kde objednať. Vlastne som sa vtedy ocitla pre mňa v patovej situácii, lebo liekov nebolo dostatok na to, aby som ich bezpečne vysadila a hospitalizácia nepripadala do úvahy. Moja psychika by to vtedy po toľký krát už nedala.

„Koľko tam je tých Frontinov?“ volám ocinovi. „Neviem, môžem ich zrátať, ale asi 40 tabliet.“ „A Zolpidemu?“ Otec sa nachvíľu odmlčal. „Tých je dosť, asi 60 tabliet.“ Rýchlo beriem papier a trasúcimi sa rukami od nervov začnem písať denný rozpis znižovania. Pravdaže som sa dočítala, že znižovať opatrne, max. o 10% týždenne. Ale matika nepustila. Žmolila som ten papier. Musím to dať. Ešte raz prepočítavam a prepisujem. Dopracovala som sa k nejakému číslu, keď som dávku musela znížiť o 30% DENNE. Začala som trpieť ako pes v rómskej osade. S veľkým sebazaprením som robila základné činnosti. Riadila som sa harmonogramom a pri každom znížení trpela.

Nejako to išlo. Keď som bola už na 1,5 mg Frontin za deň a 30 mg Zolpidem za deň, cítila som sa ako víťaz a myslela si, že najhoršie za mnou. Bože, aký omyl. 

Jedného dňa Frontin aj Zolpidem „došli“. Otec sa opäť obetoval, že „pre istotu“ u mňa prespí. Ešte v ten deň po užití poslednej rannej dávky som sa cítila fajn. Išla som ku kaderníčke, na nechty, netriasla som sa. Ale veľmi dobre som si pamätala, čo som čítala. Abstinenčný syndróm sa objaví do 24 hodín po vysadení liekov. Ubehlo ani nie 10 hodín. Pravdaže mi to v krvi ešte koluje. Tých 24 hodín spadalo zrovna na noc alebo ráno..

Večer som si dala horúcu vaňu, zapla v spálni televízor a snažila sa na to nemyslieť. Nevedela som zaspať. Bolo to čisté utrpenie. Netuším, kedy sa mi to podarilo, ale pamätám si, ako som sa zobudila. Bola som v posteli a strašne ma smädilo. Chyba bola, že som si zabudla dať na nočný stolík vodu. Prudko som sa postavila. Bola hlboká noc. Pocítila som neskutočnú bolesť na krčnom trapéze, ktorý mám od epileptického „ťahu“ trvalo skrátený. Ďalšia tupá a silná bolesť v krížoch. Nevedela som sa postaviť z postele. Kúpeľňu mám hneď vedľa spálne. S bolesťami prechádzam do kúpeľne a zohnem sa nad kohútik, že si odpijem vody „len tak z ruky“. 

Koniec. Čiernota. Odpadla som. Zrejme sa mi tým náhlym postavením a následným zohnutím dostatočne neprekrvil mozog. Spadla som tak, že som si opäť rozbila hlavu a nejaké rany boli aj na chrbte. Nič si nepamätám. Ani ako dlho som bola v bezvedomí. Otec hlboko spal vedľa v izbe. Preberám sa. Vôbec neviem kde som. Hmatám okolo seba, hľadám Psíka. Nie je tam. Pomaly prichádzam k vedomiu. Kúpeľňa. Rýchlo sa plazím k hosťovskej a kopem z „nejakých“ síl do dverí. Otec ma s polo-infarktom dvíha celou silou zo zeme a plieska ma. Som biela ako krieda. Rýchlo zapína merač tlaku a dáva mi ho na ruku. Dostal ma na posteľ. Tlak 45/30! Dofrasa, ja som skolabovala.Rýchlo začne googliť, čo robiť v tejto situácii. Voda, sedieť, hlava hore. Tlak sa upravuje na 100/60 cca po hodine.

Na druhý deň sa začalo ozajstné peklo.

To, čo som nasledujúci mesiac – áno, mesiac – prežívala, opíšem inokedy. Mesiac som nedokázala vyjsť z domu. Mesiac som nedokázala odostrieť žalúzie a pozrieť sa do slnka, lebo som mala pocit, že mi vypáli zreničky. Dva týždne som nedokázala jesť. Váha ukazovala dokola 45 kg.

Dnes som opäť čistá. Bez akéhokoľvek lieku. 

Toto nevymyslíš. To je život.

26.8.2022

Prvá pozitívna noc za mnou. O dni sa to až tak povedať nedá.

Poobede vyrážam vyobliekaná na prechádzku. Najedená, relatívne spokojná. Púšťam si do uší nejaké „vypalováky“ z mobilu. Sms. Bývalá spolupacientka z Mickiewiczovej. Fotka. Zolpidem. „Ahoj. Budem to mať u seba.“ Zastavím sa a pozerám sa na odfotenú krabičku. V rýchlosti rozmýšľam, či slušne odpíšem, alebo dám rovno blokovať. „ Ahoj, vďaka, mám to vysadené.“  Blokovať číslo. Ako som mohla na tento kontakt zabudnúť? Zrýchľujem krok. Musím to predýchať. Idem do pomalého poklusu. Musím to vybehať. Psík mi beží verne pri nohe a pozerá na mňa, čo robím. Bežím z celých síl. Nedbám na to, že nie som ešte fit. Hlavou mi ide film „Úsmevy smutných mužov.“ Závislosť. Beh.Spomeniem si na seba, ako som po týždni potajomky vykĺzla z budovy vo Veľkom Záluží a krúžila po areáli. Bežím ako o dušu. Míňam opäť zastávku. Na lavičke sedí mladý muž a odpije si priamo z fľaše niečo tvrdé. Opäť zrýchľujem. Celý obed s fašírkami sa mi mieša v žalúdku a na sucho prehĺtam. Po troch kilometroch spomaľujem. Pozriem sa na hodinky, srdcový tep 164 úderov. To je v poriadku. Nevyletelo mi ešte z hrude. Som červená ako pýriaca sa pubertiačka.

„Ste extrémista. Viete o tom?“ ráznym hlasom mi povedala raz psychiatrička v ružinovskej nemocnici. Už som bola po pár dňoch z toho alkoholového ťahu vonku a pri zmysloch a tak sa dalo so mnou rozprávať. Bola veľmi prísna, ale denne sa so mnou minimálne hodinu rozprávala. Keď sa spätne obzriem, táto doktorka mi skutočne vtedy veľmi chcela pomôcť. „Raz lietate hore, darí sa vám v každej oblasti a potom si zvolíte voľný pád na dno. Takto trvalo fungovať nemôžete. Uštvete sa.“ Uprene sa ňu pozerám a nechcem, aby videla slzy. „Zatiaľ neviem nájsť rovnováhu v živote,“ odpovedám „ A čo k tomu ešte potrebujete? Veď všetko máte.“ „Ja neviem. Možno normálneho partnera.“ Odpovedala som úprimne. Psychologička si nahlas povzdychla. Myslím, že bola z tých rozhovorov veľmi unavená.

Dnes som volala som s otcom. „Počujem na hlase, že je ti o poznanie lepšie,“ povedal „ O chvíľu ti bude úplne, uvidíš. Aj rozum sa ti vráti.“ Z chuti som sa na tom zasmiala. „Ale veď som si ešte šedú kôru celú neodpálila,“ snažím sa oponovať. „Časť určite, ale to nevadí. Som rád. Opatruj sa.“ Neviem, čo by som robila bez podpory rodiny. Asi už by som tu nejaký čas nebola. 

Ten mesiac, po vysadení oboch liekov, som bola zavretá v dome. Každý deň po kolapse, prichádzali iné abstinenčné príznaky. Každé nové ráno som sa budila so skľučujúcim pocitom, čo to bude tentokrát. Každý deň ma kontaktoval bývalý a dožadoval sa návštevy a osobnej kontroly môjho zdravotného a psychického stavu. Vôbec som nedokázala s nikým hovoriť. Ledva som dvíhala telefón rodine. Začalo to absolútnou derealizáciou, presne ako sme mali, už neviem kde, na prednáške. Všetko mi prišlo neskutočné. Akoby som bola mimo svojho tela. Nulové emócie. Pohľad iba do zeme. Obrovské bolesti kĺbov a svalov. Bolesti hlavy. Triaška. Potenie. Zimnica. Všetko naraz. Na striedačku som sedela na jednom a tom istom mieste, alebo sa prechádzala hore-dole v tigrovanom župane po záhrade. Nedokázala som jesť, piť ani venčiť Psíka.

Všetky nervové zakončenia, ktoré si viete predstaviť, sa začali „prebúdzať.“ Falošný pocit, že ma bolia vlasy tak, že by som si ich najradšej vytrhala. Po týždni ma dokonca tak silno bolela päta, že som nevedela dostúpiť na pravú nohu a chodila som ďalších desať dní po špičke. Po dvoch týždňoch v jedno ráno, keď mi váha ukázala 45 kg a keď som si myslela, že už musí byť tým príznakom koniec a telo sa prestalo brániť, mi začali brnieť uši. Boli to čisté muky. Bol to zhluk rôznych symptómov, kto si týmto neprejde, ťažko pochopí. Asi preto sa stále veľmi veľa ľudí obáva vysadenia týchto liekov a obávajú sa oprávnene. 

Alprazolamu (BZD druhej generácie) som sa odvtedy ani nedotkla. Neviem, či to nie je ešte väčší gumovač mozgovej kôry ako alkohol. Konkurovať si môžu na plnej čiare.

Ďalší čistý deň za mnou. Ide to. 

26.8.2022

Keď už ja začnem piecť pizzu, robiť palacinky a upratovať, znamená to len jedno. Je mi výrazne lepšie. 

Dnes ráno som išla behať cielene. Normálne bežecky som sa aj obliekla. Povzbudila ma aj kontrola mobilu, že som včera prešla a prebehla dokopy 11,5 km. Bolo skoré ráno, 6:30 hod. Nedeľa. Myšlienky mi pri pohľade na úplne prázdne ulice pripomenuli, že normálni ľudia o takomto čase jednoducho spia, alebo robia iné príjemné činnosti. Stretnem jedného bežca a jednu psičkárku. Nikto si ma nevšíma. Pri rannej kontrole mojich modrín zhodnotím, že je to ešte vidno a zakryť to stále nejde. Mierne znervózniem, keďže zajtra idem na stretnutie AA a na začiatku týždňa som si myslela, že v nedeľu už to bude preč. Snažila som sa rozpomenúť, ako dlho mi mizli monokle naposledy, ale vôbec som si to nevedela vybaviť.

Na mojom predposlednom detoxe sme boli na otvorenom oddelení na Mickiewiczovej skutočne „pestrá“ zostava. Známy zabávač, začínajúca fotografka, ja, tri matky s popôrodnou depresiou a pár mužov, ktorí sa v strednom veku snažili vyrovnať s druhou pubertou. Každý z nás mal inú diagnózu. Celé dni sme hrali karty (boli povolené) alebo sme len tak filozofovali o živote. 

Bola som už unavená z tých nekonečných hospitalizácií. Zabávač sa od rána usmieval, vtipkoval a mal viditeľne dobrú náladu. Užíval si pozornosť „dokrčených“ žien vo vyťahaných pyžamách, smiešnych županoch a antisexy papučiach. Fotografka mala ešte celkom silné abstinenčné príznaky z vysadenia Neurolu. Absolútne som ju chápala. Mojimi skúsenosťami som ju ale radšej nijak nezaťažovala a nestrašila. Bola pod dohľadom. 

Obaja boli na psychiatrii prvýkrát. Veľa času som trávila sama s knihou, keďže väčšina z nich boli tuhí fajčiari a mne cigarety  našťastie už dlhé roky nič nehovoria. 

V jedno ráno pred raňajkami, na ktoré všetci vždy dychtivo čakali, zabávač spustil: „M, môžem sa ťa niečo opýtať?“ „Tak skús,“ usmiala som sa.  (Ja si ho nevybavujem z TV, pretože programy, v ktorých účinkuje, nie sú práve moja šálka kávy).

„Ty si tu vlastne prečo?“ frajersky si prehrabol vlasy.

Nad jeho otázkou som prekvapene zdvihla obočie. „Alkohol a lieky.“

„Aha, no pekne,“ zľahka šokovaný si ma obzrel.

Veru, pekne. Neskôr som si vypočula čo-to o účinkoch marihuany a lysohlávok. Ešte to by mi tak k životu  chýbalo.

Nikto na tom nebol horšie, nikto lepšie. Každý jeden si na pleciach niesol inú ťarchu a inú bolesť.

Detox som dokončila a lekár ma prepúšťal s dobrým pocitom, ako rýchlo som sa opäť „zcelila“.

Otec má zo mňa stále scvrknutý žalúdok, ale dovolenku našťastie nezrušili. Skonštatoval, že „tú tvár“ mám už skoro v poriadku a nezaprel svojský humor: „Ako vidím, už ti je dobre, tak to môžeš znova roztočiť“😊 On jediný si v tejto veci dokáže udržať nadhľad a priznávam, že svojimi poznámkami veľakrát rozosmeje aj mňa. Dokola zalamovať nad tým všetkým rukami nás oboch niekedy psychicky kvalitne vyčerpáva.

Závislý človek, rozhodnutý abstinovať, si nepraje nič viac, ako dostať druhú šancu na život.

Aspoň u mňa to tak je.