O páde na alkoholické dno so slovenským van Goghom Palom Susom

O páde na alkoholické dno so slovenským van Goghom Palom Susom

 

Pali SUSA, mnohými vnímaný ako slovenský van Gogh. Prečo? Originalita, nenapodobiteľnosť, revolta voči konvenčnosti a akademizmu. Jeho životná cesta viedla z najkrajších hôr Slovenska
a práce na lanovke do Bratislavy, k plátnam obrovských aj malých rozmerov plných bujarosti duše tohto umelca a dobrodruha. Úspech bol zaručený a prišiel. Rovnako ako pád na najtvrdšie dno – dno alkoholizmu. To ale nebol koniec… Čítajte.

(kapitola z pripravovanej knihy Pala Susu „Požičovňa snov“.  Zverejnené so súhlasom autora.)

“Fajn. U nás je na spoločenských akciách zvykom, že jedlo je skôr dekorácia. Každý predovšetkým chľastá. Mne tento život s predošlými rokmi na lanovke, kde bol alkohol jedinou spoločenskou zábavou spôsobil, že som sa rokmi dostal na úplne dno alkoholizmu. Bol som na tom tak zle, že som vo vrcholnom alkoholickom období nič nejedol aj dva týždne a jediné, čo som konzumoval, bolo vypitie dvoch fliaš whisky denne. Aby som sa vôbec ešte udržal na nohách, pomáhal som svojmu telu kokaínom, a to až tak, že som jedného dňa už nebol schopný života. Moje organizovanie akcií a život na voľnej nohe ma skoro priviedli do hrobu. Stal som sa alkoholikom najväčšieho kalibru.”
“Viem, spomínal si to, len nechápem ako si sa z toho dostal.”

“Ako, ako? Sám. Proste jedného dňa, keď som už nevládal žiť, tak som si povedal, že končím.”
“Sám, ako sa to dá? Ja som počula, že to je bez liečenia nemožné.”
“Tiež som si to myslel. Aj som to skúsil s liečbou, ale k tomu sa dostanem neskôr. To najdôležitejšie je chcieť. Nasrať sa. Vyhecovať. Povedať si, že to už takto ďalej nejde a jasne si definovať, či to potiahneš až do hrobu alebo sa skúsiš vrátiť do života. Potom už len pevnou vôľou, strašnou fyzickou drinou a chuťou zažiť lásku, ešte raz sa zamilovať. Túžba ešte raz sa zamilovať bola asi najsilnejšia motivácia.”
“To len tak?”
“Veď to, že nie len tak, ale cestou do pekla a naspäť…dlho, dlho,
dlho naspäť.”
“To by ma fakt zaujímalo, ako sa to dá, lebo môj dedo je celý život alkoholik a máme s ním, teda babka, peklo. Smutné je, že on nie. Na neho nič nefunguje, jedine alkohol. Neznášam ho preto. Alkohol neznášam ešte viac. Je to naozaj metla ľudstva.”
“Veď už som ti o tom rozprával. Môžem ti povedať, prečo sa mi to možno podarilo zvládnuť samému bez protialkoholickej liečby.”
“Áno, to chcem počuť.”
“Nuž, keď som si tak plával dolu prúdom rieky Styx a začínal som vidieť brehy Hádesu, pochopil som, že v hrobe ešte nechcem skončiť. Jednoducho som sa otočil a začal plávať proti prúdu alkoholického života. Prvé čo som urobil bolo logické a nutné.
Pamätám sa, že bol piatok. Hneď ráno som sa z posledných síl zbalil. Papuče, pyžamo, zubnú kefku, doklady a vybral som sa opitý, ledva stojac na nohách do Univerzitnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici na psychiatriu. Odporučila mi to kamarátka, ktorej manžel sa upil k smrti napriek tomu, že to bol úspešný podnikateľ. S biedou som tam dorazil, sadol si do čakárne a čakal. Čakal. Čakal. Čakanie mi pripadalo nekonečné. Už ma chytala triaška. Keď ma zavolali do ambulancie, kde som vysvetlil, že sa chcem liečiť, pot po mne doslova tiekol. Na moje vyznanie, že som alkoholik mi povedali, že ma vziať nemôžu a musím ísť na Hraničnú ulicu 2 do Centra pre liečbu drogových závislostí, kde sa liečia všetky závislosti, vrátane tej na alkohole. Myslel som si, že asi zomriem. Veď Hraničná je v Ružinove a kúsok od nej na Martinčekovej ulici som býval. Bolo to na šľaktrafenie. Nič sa nedalo robiť. S taštičkou, v ktorej som mal veci, lebo som si myslel, že ma hneď hospitalizujú, som sa polomŕtvy, totálne zúfalý, vybral na Hraničnú ulicu do Centra pre závislých. Bohužiaľ, jediná možnosť ako to prežiť bolo dať si aspoň dúšok tvrdého alkoholu. Tak som si v najbližších potravinách kúpil fľašu vodky, tú najmenej cítiť. Kúpil som si aj pomarančový džús na zapitie. Výdatne som sa napil. Bolo to minimálne deci vodky. Trasúci som sa vybral na najbližší trolejbus.Konečne som sa trolejbusom 208 v zúboženom stave dotrepal do Centra pre liečbu drogových závislostí. Naivne som si myslel, že keď ma poslali z psychiatrie Univerzitnej nemocnice, tak prídem, oni uvidia môj zúbožený stav a rovno ma hospitalizujú. Nutne som potreboval aspoň infúziu, lebo som už niekoľko dní nič nejedol, len som pil a pomáhal si koksom. Nemal som žiadnu energiu, žiadnu silu. Fakt som nevládal stáť na nohách. Dalo by sa povedať, že som sa silou vôle doplazil na Hraničnú do Centra pre liečbu drogových závislostí, kde som sa na recepcii prvýkrát v živote nahlas priznal, že som alkoholik a chcem sa liečiť.Na recepcii mi povedali, že ma najprv musí vyšetriť psychiater a ten rozhodne, čo ďalej. Poslali ma na druhé poschodie. Sadol som si v čakárni psychiatrickej ambulancie a čakal, kým ma zavolajú.Priam horolezeckým výkonom som sa vyštveral na druhé poschodie, kde bolo na chodbe pomerne dosť čakajúcich alkoholikov a iných závislákov. Ani netuším, koľko som čakal, keď vyšla sestrička a niekoho zavolala dnu. Podišiel som k nej: „Poslali ma sem z Univerzitnej nemocnice, lebo sa chcem liečiť a na recepcii mi povedali, aby som šiel sem.“ Povedala mi, aby som si sadol, že ma zavolajú.Čakajúc na vyšetrenie začalo znovu pekelné zúfalstvo. Čakanie bolo zase nekonečné, tak som si občas musel zájsť na WC a dať si z vodky, aby som sa nerozsypal od triašky. Bol som totiž posledné týždne naučený dať si približne v dvojhodinových intervaloch aspoň deci, lepšie povedané, prihnúť si rovno z fľaše.
Sedel som v čakárni na plastovej stoličke. Už mi bolo dlho vyčkávať. Nedokázal som myslieť na nič iné ako na dúšok tvrdého alkoholu. Bol som nervózny. Stále ma nevolali. Čakal som. Trpezlivo som čakal, no už to bolo dlho. Začínali sa mi triasť ruky. Následne sa triaslo celé telo, ktoré si žiadalo “dotankovať”. Vzápätí som sa začal potiť, napriek tomu, že mi bola zima. Veľké kvapky potu mi stekali po tvári.Premýšľal som, čo budem robiť? Dofrasa, čo budem robiť? Veď som si nechcel dať z vodky aspoň pred tým ako pôjdem do ambulancie. Určite mi tam dajú fúkať, a to budú minimálne tri promile. Mal som sa na to celé vykašľať, aj tak skapem…už som sa chystal, že si idem zase prihnúť vodky na WC. Už som vstal zo stoličky, keď sa otvorili dvere ambulancie a sestrička ma zavolala dnu.

Posadila ma za stôl a odišla. Divil som sa, čo sa deje? Pripadal som si ako v nejakom hororovom filme. Bol som na seba nasratý, že som nestihol ešte raz sa poriadne napiť vodky.
Neviem koľko času prešlo, všetko mi splývalo, no napokon prišla psychiatrička. Vyzerala ako nevlastná sestra smrti. Neskutočne strhaná tvár, ktorej pokožka bola popolavej farby aj napriek hrubému make-upu. Zle odfarbené neupravené vlasy divného blond odtieňa, pri korienkoch vlasov jej šediny naznačovali zanedbanosť. Veľké kruhy pod očami boli natečené do mohutných vačkov ako kožené mechy na vodu, ktoré používajú saharskí nomádi. Celú tvár mala plnú hlbokých vrások. Najvýraznejšie a najviac ich mala okolo napuchnutých očí. Bolo z nej cítiť, že fajčila.
Od prvého pohľadu mi bolo jasné, že celý život bojuje so závislosťou minimálne na tabaku. Bola to stará prefajčená babizňa, ktorá sa tvárila naduto, nemilosrdne až odpudivo, v tvári s výrazom veľkého pohŕdania závislákmi v duchu príslovia: Podľa seba súdim teba.
Len čo som ju zbadal, povedal som si: “No zbohom, to mi už prišla smrtka pomôcť na druhý svet.“
Sadla si za počítač. Chvíľu hľadala nejaké lajstra.
Po tvári mi stekali kvapky potu. Trasľavou rukou som si každú chvíľu utieral čelo.
Keď mala všetko nachystané, spustila:
“Vidím, že sa vám silno trasú ruky! Kedy ste pil naposledy?”
“Asi pred tromi hodinami,” zaklamal som.
“Ako dlho pijete?”
“Asi dvadsaťjeden rokov.”
“Už ste sa liečil?”
“Nie.”
… asi pol hodinu ma spovedala. Dávala mi rôzne otázky ohľadom rodiny, práce, iných závislostí… prestával som ju vnímať, len som monotónne stručne odpovedal na to, čo sa pýtala. Bral som to ako nutné zlo a vstupenku na liečenie. V tej chvíli som si prial len jediné, zbožne som túžil, aby ma hospitalizovali. Už som sa videl na lôžkovej časti s napichnutou infúziou, po ktorej som veľmi túžil a o čo som psychiatričku “závisláčku” požiadal. Po mojom vypočutí a zapísaní odpovedí prišiel šok, ktorý ma prinútil doslova vytriezvieť. Povedala mi, aby som prišiel v pondelok ráno nalačno a pokiaľ sa mi to podarí, aby som cez víkend nepil! Čože? Asi zle počujem? Do p****, veď ja tu umieram! Všetko priznám, aby si to psychiatri zapísali a aby som sa stal oficiálne na papieri spoločenským odpadom len preto, že nutne potrebujem odbornú pomoc. Jasne zdôrazním,
že som dva týždne nič nejedol a musím si vypiť minimálne každé tri hodiny, aby som sa “nerozsypal”. Po tom všetkom ma v piatok poobede, po celom dni vláčenia sa po doktoroch, pošle domov. Vraj aby som prišiel v pondelok ráno, dokonca pokiaľ možno triezvy. To sa mi určite sníva. Určite mám halucinácie zo začínajúceho absťáku. Veď keď mám byť v pondelok triezvy, tak sem už nemusím chodiť! To sa mi fakt sníva… no nesníva, ona to myslí vážne. Fakt umriem. Než dôjdem domov, umriem… cítim, že každú chvíľu omdliem. Cítim, že keď vstanem zo stoličky, tak rovno odpadnem, priamo pred ňou, doktorkou, ktorá potrebuje pomoc asi ešte viac než ja. V tom do mňa vošla neskutočná zlosť! Dokonalý vzdor. Neskutočne ma nasralo to, čo povedala. Vlialo mi to do žíl neuveriteľnú energiu. Posledné zvyšky života, ktoré boli ešte v mojom chatrnom trasúcom sa tele, ktoré fungovalo už len na nulovú energiu z alkoholu sa zmobilizovali.
„No do p****, môžem sa na teba vysrať, ty striga!“ prebleslo mi hlavou. To je čo za sprostosť, že ak vydržím, nech cez víkend nepijem a v pondelok sa ukážem nalačno. Veď ja som nalačno už dva týždne a nepiť dokážem asi tak tri hodiny a deväť minút.
“Skúsim to,” odpovedal som jej a rozlúčil sa so “zbohom” namiesto “dovidenia”. Vedel som, že tam už neprídem.

V tom krátkom záblesku zlosti, keď ma poslala domov s odporúčaním nepiť do pondelka som pochopil, že ak vydržím do pondelka, nepotrebujem protialkoholické liečenie. Nazúrený a túžiaci po infúzii, po akejkoľvek energii, po čomkoľvek, čo by mi dodalo trochu sily, lebo som naozaj nevládal ani stáť na nohách, som si v duchu hovoril: Kašlem na pondelok, kašlem na všetko. Kúpim si whisky. Upijem sa. Cestou dole schodmi k recepcii, keď už som mal myšlienky sústredené len na fľašu Jamesona, keď som sa vo svojom vnútri už pri odchode z ambulancie tešil na dúšok whisky, ktorú milujem najviac a vykašlal sa už na pondelok, som si sčista-jasna spomenul na Gándhího výrok: “Urobiť vec, ktorej sa najviac bojíme, je prvý krok k úspechu.”
Vtedy mi to došlo!
Bojím sa!
Bojím sa zabojovať!
Bojím sa abstinečného zúfalstva.
Bojím sa rozlúčiť sa s alkoholom, ktorý občas ponúkne neskutočnú eufóriu.
Bojím sa, lebo som zbabelec, pretože je tak ľahké mať výhovorku a opíjať sa.
Tak dosť!
Stačilo!
Končím s alkoholom nadobro!
Viem, ľahko sa to povie!
Viem, bude to bolieť!
Nedá sa nič robiť, musím to skúsiť!
Niktoré veci idú len cez bolesť! Odplata za neviazaný život v eufórii alkoholového opojenia je pretrpieť nepredstaviteľné trýznenie, ktoré spôsobuje abstinenčný stav. Za všetko čo človek získa, musí zaplatiť. Pokiaľ sa platí len peniazmi, ktoré nie sú zašpinené zločinom, je to pohoda, pretože platiť môžete aj zdravím, rodinou, zúfalstvom namiesto šťastia, či smrťou.
Pri tejto úvahe som míňal recepciu Centra pre liečbu drogových závislostí. Cestou som vyhodil fľašu so zvyškom vodky do koša. Zamieril som do najbližších potravín. Namiesto fľaše írskej whisky, o ktorej som ešte pred chvíľou sníval, som si kúpil paket minerálnej vody Fatra. Jupííí. Prvé, hoci malé víťazstvo. Trasúce sa telo túžilo jedine po tvrdom alkohole, prosebne som sa díval do regálu, v ktorom boli všetky lásky ako vodka, whisky, gin, rum, brandy. Navzdory tomuto pokušeniu ale mozog zvíťazil nad trasúcim sa telom a prinútil ma kúpiť si minerálku. Netuším ako som sa s tým balíkom vody dostal domov. Asi len nejakým “vesmírnym” podporným systémom, silou vôle. Jedno, čo som pochopil po ceste s minerálkou bolo, že nesmiem zostať doma sám. Rozhodol som sa, že poprosím susedu na prízemí. Blažena, stará alkoholička, takzvaná “hladinkárka”, má vždy “nakúpené”, ale vždy to má pod kontrolou. Poprosil som ju, či by som mohol u nej cez víkend ostať s absťákom. Chcel som, aby na mňa dala pozor!

Zazvonil som u Blaženy. Bývala na prízemí v trojizbovom byte po rodičoch. Otvorila dvere, pozrela na mňa. Bolo jej všetko jasné, nič som nemusel vysvetľovať. “Poď ďalej,” povedala, keď ma uvidela trasúceho sa s balíkom Fatry v ruke.
Blažena žila divný život. Štyridsaťpäťročná bývalá novinárka mala vtedy deväťročnú dcéru s nejakým Chorvátom. V deň, keď som u nej zazvonil však pracovala ako pomocná sila v kuchyni a pila. Pila víno. Veľa vína. Pila zlé víno. Veľa zlého vína. To čapované do plastových fliaš z trhu. Jej zvláštnosťou, možno úchylkou bolo netradičné samaritánstvo. Blažena totiž zvykla vo svojom trojizbovom byte ubytovať za smiešny poplatok, ktorým si vypomáhala na víno, rôzne cudzokrajné existencie z najnižších vrstiev spoločnosti. Vysvetlil som jej, čo aj tak vedela. Povedal som, že nemôžem byť sám doma na desiatom poschodí paneláku, lebo by som v ťažkej depresii pri absťáku mohol vyskočiť z okna. Zatiahla ma dnu. Pomohla mi vyzuť topánky. Usadila ma v obývačke a minerálku odniesla do kuchyne. Poprosil som ju, aby mi navarila veľa urologického čaju, aby som zo seba čím skôr všetko vypudil, aby mohol organizmus prepnúť z alkoholového metabolizmu na normálny. Najdôraznejšie som ju prosil, aby ma nenechala samého. Všetko chápala pravdepodobne viac, ako som si myslel.
Zatiaľ čo sa varila voda na čaj, ustlala mi v obývačke. Ležal som s triaškou, neprestajne som pil minerálku Fatru.
Telo sa mi triaslo triaškou podobnou zimnici, ale nebola to zimnica ako pri horúčke, bola to žiadosť tela o alkohol.
Potil som sa tak, že som bol mokrý ako keby som stál pod sprchou. Plachta, ktorú Blažena natiahla cez gauč, bola po chvíli mokrá akoby na ňu niekto vylial vedro vody. Organizmus so mnou začal hrať “vabank”. Telo začínalo vyťahovať nové tromfy mučenia, aby ma donútilo požiť alkohol. Mozog vzdoroval, maximálne sa snažil odolať pokušeniu.Keď nezaberala triaška, potenie, zvracanie ani hlboká depresia, prichádzali na rad nové praktiky telesného mučenia, len aby som bol donútený ukojiť telesnú túžbu a uhasil alkoholový smäd.  Začínali vo mne loziť mravce. Nemyslím tým, že po mne naozaj lozili, myslím tým pocit, že lozili z vnútornej strany tela. Bola to taká halucinácia, na zbláznenie. Túžil som si “rozzipsovať” kožu ako vetrovku a vyprášiť ju od “mravcov”! Šialene ma pálila celá koža, z vnútornej strany tela. Nedalo sa to poškrabať ani nijak inak upokojiť. Šklbalo mi celým telom. Nohy sa mi klepali asi tisíckrát za minútu. Postupne sa k mravenčeniu pridali svalové kŕče. Nedalo sa to vydržať. Minúta v tomto zúfalstve plynula nekonečne dlho. Zúfalstvo začínalo hlodať mozog. Predstava, že tento absťák potrvá tri dni ma nútila myslieť na jediné.
Myslím na SAMOVRAŽDU!
Netuším, že telesné a psychické mučenie môjho organizmu ešte nevyčerpalo všetky možnosti. Po nejakom čase mravčenie vystriedalo lámanie kĺbov a kostí. Je to ako keby vám dali kĺby a kosti do zveráka a pomaličkým doťahovaním ich lámali a trieštili na malé kúsky. Zvíjal som sa od bolesti. Skrúcal sa, stáčal sa, krútil sa schúlený z jednej strany na druhú. Prosil som Boha, v ktorého neverím, aby mi odpustil, aby ma zbavil tohto utrpenia, aby ma vyslobodil z pekla absťáku. Nevypočul ma.
Po lámaní kostí prichádzala ďalšia absťáková rana. „Údery kladivom” do hlavy. Potom absťák položil moje prsty na kovadlinu. Kladivo udieralo po končekoch prstov. Zvíjal som sa ešte viac. Skučal som bolesťou. Blažena ma posadila a vyzliekla mi tričko. Skôr ako som si obliekol suché, tak ma chvíľu masírovala po chrbte,po rukách aj na hlave. Zdalo sa, že má skúsenosť a vie, čo aspoň trochu zaberá.Vyvrcholením bol pocit pichania špendlíkov pod nechty. Najhoršie je, že organizmus sa bráni všetkými možnými spôsobmi a žiada si alkohol. Jednou z veľmi nepríjemných častí absťáku je nekonečné zvracanie. Už nebolo čo zvracať, lebo posledné dni som nič nejedol len pil alkohol a vodu. Už ani žalúdočné šťavy som nemal, ale napínanie neprestávalo a zvracal som vodu, ktorú telo nutne potrebovalo, lebo som bol dehydrovaný. Je to pocit zúfalstva, keď potrebujete zvracať a nič iné než voda zo žalúdka už nejde, nanajvýš nejaké hlieny a z úst sliny, ale kŕč napínania na zvracanie neprestáva. Každú chvíľu som mal hlavu zvesenú nad lavórom, ktorý mi Blažena dala vedľa gauča a skučal som v kŕči. Vyčerpávalo ma to natoľko, že som už nevládal stáť na nohách. Jediné čo mi ako tak pomáhalo bolo pitie čaju a minerálky, preto som okrem zvracania potreboval často chodiť močiť. Potreboval som ale pomoc, aby som sa vôbec dostal na toaletu. Potreboval som, aby ma niekto podopieral. Na toalete som si uvedomil, že bol so mnou Afričan Didinga.
Didinga bol smiešny, malý, ale hlavne čierny. Vedel lámavo po slovensky, takže zvykla s ním byť sranda, lebo to bol chlapík, čo v jednom kuse niečo rozprával. Prevážne mlel nejaké hlúposti, na ktorých sa ostatní smiali. Až keď som sa s Didingom vrátil do obývačky, uvedomil som si, že tam sedia všetci exotický nájomníci, veselo sa bavia popíjajú víno. Nevidel som žiadne pohŕdavé pohľady. Nikto z nich mnou neopovrhoval. Ležal som schúlený, objímal som perinu. Akoby v hmle so zapchatými ušami som vnímal ich debatu. Nebdel som, ale ani nespal. Bol som v akomsi medzipriestore medzi životom a smrťou. V tomto “Tartare” alebo presnejšie “Predpeklí” som dostával jednu fyzickú aj psychickú ranu za druhou. Modlil som sa k Bohu, v ktorého neverím, ale aspoň trochu ma to upokojovalo. Premýšľal som o samovražde. Bola to istá forma meditácie, podobne ako keď sa modlím, čo má meditačný charakter hoci človek neverí v Boha. Jedno aj druhé bolo pre mňa nepodstatné, pretože som neveriaci. Lenže mozog mi ešte nedovolil zabiť sa, hoci telo bolo pripravené. Možno práve skúsenosť s prasknutým slepým črevom, keď som ako dieťa prežíval podobné bolesti, mi dávala šancu prežiť to. Ako keby si telo spomenulo na nekonečné mesiace bolesti v nemocnici. Ako keby naozaj platilo: čo sa za mlada naučíš, na starobu akoby si našiel. Predovšetkým ale bojoval mozog, nedovolil mi spáchať samovraždu, po ktorej som túžil. Čas mi vôbec neplynul. Skôr stál. Zvíjal som sa ako pes. Chcel som zomrieť. Telo to vzdávalo. Mozog to ale nechcel prijať. Zvláštne. Nechápal som, kde sa v ňom brala taká túžba toto peklo prežiť. Dni a noci mi splývali. Napriek tomu, že ma Blažena chcela aj nakŕmiť, nedokázal som nič zjesť. Dokázal som len piť, močiť a zvracať. Premenil som sa na prietokový ohrievač. Vypil som vodu a teplú som ju vymočil alebo vyvracal. Tri dni zo mňa šiel moč, ktorý bol číry a úplne čistý ako priezračná voda. Takto prešli tri dni, ktoré trvali nekonečno. Minúty boli mesiacmi a dni rokmi. Zdalo sa mi, že to nikdy neskončí a ja už naveky uviaznem v pekelných mukách, ako o tom učí katolícka cirkev. Na štvrtý deň ráno som sa zobudil s tým, že som v noci konečne spal. Spánok! Sladký pocit vyspania som za posledné mesiace vôbec nepoznal. Žil som v akomsi delíriu. V alkoholovom medzipriestore, pretože najneskôr každé tri hodiny som si musel vypiť. Len čo som “dotankoval” alkohol, vyčerpané telo upadlo do driemot bez ohľadu na to či bol deň, alebo noc, no hlboký niekoľkohodinový spánok sa nedostavil. Bolo to také premýšľanie so zavretými očami. Pocit hlbokého spánku som nepoznal veľmi dlho. Už skutočnosť, že som naozaj celú noc spal ma zázračne postavila na nohy. Telo sa mi netriaslo. Nepotil som sa. Necítil som žiadnu bolesť. Zázrak.
Štvrtý deň abstinovania, ktoré bolo prechádzkou peklom a trvalo večnosť, priniesol pocit, že som späť. Prežil som
a môžem začať nový život, to ešte ale bude nesmierna drina. Vstal som nesmierne slabý, no na záchod som sa bez problémov dostal sám. Bolo skoré ráno. Všetci ešte spali.Na toalete som neveril vlastným očiam. Pri pohľade na moč, ktorý mal tmavohnedú až čiernu farbu som ostal zhrozený. Vzápätí ma hrôza prešla a naplnil ma pocit úľavy. Teplo sa mi rozlialo po celom tele. Uvedomil som si, že je to skvelé znamenie. Jasný dôkaz, že telo preplo z alkoholového metabolizmu na normálny a zahájilo detox. Pečeň aj ľadviny začali pracovať v správnom režime. Zbavujú organizmus všetkého sajrajtu, ktorý nestíhali odbúravať, keď museli riešiť alkoholovú záťaž. S pocitom víťazstva som sa vrátil pod perinu, vychutnával som si pocit pokoja bez triašky, bez bolesti, bez túžby po alkohole. Dokonca skôr pocit odporu k alkoholu.Blažena mi neskôr na raňajky urobila kúsok rohlíka s maslom a šunkou. Zjedol som malé sústo, lebo som mal úplne scvrknutý žalúdok, zapil som to čajom. Paráda, konečne jedlo, ktoré mi vráti energiu. Pomaly som sa dostával do kondície, jedol som stále viac a viac. Hlavne polievky. Časom sa mi apetit vrátil, dalo by sa povedať, že viac, ako by som chcel. Po čase som dokázal na posedenie jesť ako malé prasa.”
Chvíľu sme obaja ticho.
“Neskutočné, neskutočné. Žasnem. Vôbec som netušila, že je to až také peklo. Ja mám minimálnu skúsenosť
s alkoholom, ale začínam chápať, prečo si s tým tak veľa ľudí nevie poradiť. Začínam chápať, že aj ten môj dedo je obeť a dnes si už s tým neporadí. Bude piť až do smrti. Obdivujem ťa. Nechápem ako si to dokázal bez lekárskej pomoci,” povedala Danica.

“Ak chceš vidieť dúhu, musíš prečkať dážď. Poviem ti, že to prekvapilo mnohých ľudí. Odpoveď bude možno v horolezectve, ako mi vysvetlila jedna známa psychiatrička. Horolezectvo je šport, v ktorom si často v krízových situáciách na hrane smrti. Veľakrát sú situácie, keď napríklad musíš prečkať mrazivú noc. Drkoceš zubami a modlíš sa, aby už bolo ráno. Noc je nekonečne dlhá. Nevieš sa dočkať brieždenia, lenže do okamihu, keď začne brieždiť je ešte dlho. Prečkať noc vo veľkom mraze je podobná situácia, ako keď musíš prečkať absťák. Sekunda od sekundy je horšia a nekonečne dlhá. V oboch prípadoch ti ide o život. Horolezectvo človeka naučí riešiť zložitú situáciu sám, bez spoliehania sa na tože ju vyrieši niekto iný. Pokiaľ sa v horách pri lezení ťažkej steny dostaneš do zložitej či životu nebezpečnej situácie, máš len dve možnosti: buď ju vyriešiš, alebo zomrieš.Je dosť možné, že ma nakoniec zachránilo práve to, čo ma na začiatku k alkoholu priviedlo. Láska k horám a práca na lanovke.”
“Wau. Mal by si napísať knihu.”
“Porozmýšľam nad tým, ale teraz už spi. Dobrú noc.”
“Nvoc,” povie Danica našu obľúbenú slovnú hračku z SMS.
Dáme si pusu.
Otočím sa na druhý bok a som šťastný, Šťastný preto, že som to prežil a šťastný, že som s úžasnou ženou. Možno ma nakoniec naozaj zachránila láska. Chuť ešte raz sa zamilovať. Zatváram oči a behom niekoľkých sekúnd som
v ríši snov.

Viac o Palovi Susovi na:

www.susa.sk
https://www.facebook.com/pali.susa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.